streda, 16. mája 2012

16. 5. 2012

houA že to veru bude zistenie kritické, to už viem, aj keď to zatiaľ vidím celkom ružovo...alebo...červeno? Zahájila som akciu, tak ako Tesco, oni zlacňujú, ja koštujem. Veď, predsa len treba človeku pri tom učení nejakú tú pomoc. Psychickej podpory mám dosť, na toto treba aj nejakú materiálnu. Teda okrem zvýrazňovačov a nového zakladača, ktoré mi majú pomôcť..však viete...nejaká tá inšpirácia, či kieho. A ten predavač, čo tam vo FaxCopy pracuje si asi už musí o mne myslieť, že som nejaká šialená, keď som tam raz týždenne...ale mňa to tam fascinuje, všetky tie zošity a zakladače a perá... Ale to víno asi pomáha najviac. Možno to bude tou farbou a možno...ktovie. Teraz som len zišla do svojej izby po raňajkách, že sa reku do toho pustím, ale už teraz rozmýšľam, že by som si veru mala ešte dať ísť obed... a začať až potom...či? Ale asi nie, aj keď hlad je mrcha, ale možno si len hľadám všetko možné, aby som sa učiť nemusela... Pred praktickými som tak posadila tie kvety... Teraz tak rozmýšľam nad tým, že by sa nám veru zišlo trochu aj pokosiť...
houOno sa to ani tak nezdá, keď prídete na strednú školu a vravíte si, a čo, do matury ďaleko, na čo by sme sa učili. Ale potom každý na to akosi príde, že niekde predsa len možno urobil chybu. Teda aspoň tie "študijné" typy, ktoré na to štyri roky kašľali ako ja a teraz majú týždeň na to, aby to všetko dobehli...čo týždeň. Vlastne už len štyri a pol dňa, pretože... Veď víkend si treba trochu oddýchnuť po praktických. V pondelok to ešte nie je také kritické, aby sme robili nejaké unáhlené veci...v utorok... to sa ešte dá prežiť aj bez nejakého extra učenia, no nie? Zvlášť keď máte pri sebe človeka, najlepšieho na svete, s ktorým si pripadáte tak, že sa Vaše sny menia na realitu... Ale nakoľko je dnes stred týždňa, ja som z dôvodov pracovných musela ostať už sama, ale asi to bude aj na dobro nejakej tej veci...tak som si trošku privstala. Pretože vstať u mňa cez voľný deň už o desiatej veru je skoré vstávanie. Aj keď zajtra to už bude omnoho skôr, zvlášť keď dnes zistím, koľko toho vlastne neviem...alebo budem prekvapená a zistím, koľko toho viem...
houAle nie...ešte že je zamračené, ináč by som už asi veru tú kosačku ťahala von. Ale ja odolám, obedu, kosačke a všetkým možným veciam, ktoré sú omnoho lákavejšie a naučím sa dnes dačo...nie všetko, ale aspoň dačo.. Veď čo ma nezabije to ma posilní. Aspoň, že je von tak nepekne, ináč by ma to asi lákalo, alebo žeby nie? Nech už je utorok večer, to už si budem môcť vydýchnuť. To už vlastne budem tak nenormálne šťastná, teda, len ak to zvládnem a prejdem, ináč amen tma. Ale ja to nejako dám. Keď si predsa len predstavím, ako sú na tom niektoré indivíduá z našej triedy a že okrem asi ôsmich ľudí, zvyšok nemá témy ani len vypracované. Tak mám aspoň trošku dobrý pocit, že som na tom akosi lepšie. Predsa len, ja si to aspoň prečítam a budem mať aspoň šajn...ale tí, ktorí ani nevedia, čo tam má byť... No uvidíme...Svedomite sa pripravím... ak teda niekedy začnem... Nie nie, nič také...čo som ja dáka socka... už aj tak tu len bezmyšlienkovito tliacham... Idem..seriózne vážne...sa učiť...

piatok, 11. mája 2012

11. 5. 2012

Priznávam mala som nervy, z tej praktickej maturity. Aj keď sa spočiatku zdalo aj mne samej, že som vlastne celkom v pohode a bez stresu, ale akosi tesne ráno som zistila, že mi to predsa len nie je tak jedno ako som si asi myslela. Už ráno keď som si brala veci, tak som trikrát kontrolovala, či mám všetko. Ani som po sebe nezatvorila bránu, ale snáď sa to dnes dalo odpustiť... Aj mamka to hádam prežila, veď to predsa nie je taká robota.
Ale aké som mala nervy potom! Teda, pri vyťahovaní tém som sa nevedela prestať smiať, neviem prečo, ale stále som pozerala na našu profesorku, ktorú som ani nevidela, keďže mi priamo do očí svietilo slnko, ale aj tak som sa smiala.. Našťastie mi ten dôvod smiať sa aj vydržal po vyžrebovaní témy. Mala som síce bodočku pri rannej toalete (čo znamenalo, že pri nej musela byť komisia), ale vytiahla som si ako tak sebestačného pacienta, s ktorým sa dobre spolupracovalo.
To by som ale nebola ja, aby som nenarobila chyby..tak nepodstatné, ale pre komisiu zjavne prekážajúce, a to všetko zo stresu, ja to viem, pretože keby pri mne neboli...keď pri mne neboli, robila som si v kľude a v pohode a infúzie, ktorých som minulý rok nariedila asi stovku, tak som dnes robila s tak rozklepanými rukami, že som skoro netrafila ihlou ampulku... Ale napokon aj to prešlo a čakala nás len obhajoba, tej som sa bála asi viac... ale napokon sa nepýtali nič extra zložité, čo by som nevedela, ale aj tak som nejako extra nezahviezdila...aj preto tá dvojka... ale nevadí. Prešla som... a stále je to jedna z tých lepších známok. Teraz už len nejako zvládnuť tie ústne...
Najhoršie je, že som si uvedomila, že mi tá prax, vlastne možno ani nie tak prax ako práca v nemocnici s pacientmi bude chýbať. Neskutočne... keď sa to všetko skončilo a ja som tak ležala v posteli, tak som si to všetko tak uvedomila... že som to vlastne v tej nemocnici mala rada a že mi to teraz bude chýbať. Tak dúfam, že tú maturitu nejako dám a hlavne tie prijímačky, aby som sa vrátila čo najskôr naspäť, aj keď do inej nemocnice, ale predsa len... Ale ani ma nenapadlo, že by mi to mohlo vôbec chýbať...asi som si fakt pred tými štyrmi rokmi dobre vybrala a teraz mi je ľúto... že to všetko končí, bude mi to nesmierne chýbať, viac ako som ochotná si pripustiť...
Aby toho nebolo málo, aj sestru mi pustili k maturite, podarilo sa jej vytiahnuť matiku na trojku. Yey! A všetko to zakončila otrasná cesta vlakom, kedy sme sa sotva napchali dnu a potom celú sme stáli v chodbičke pri záchode, kde sme na seba dýchali a potili sa...niečo otrasné, horšie ako v lete v preplnenom nočáku. No otras... Ale aspoň potom to stálo za to...a vlastne ešte stále stojí. Nielen, že som s Ním, ale...je to...ako inak...ak nie dokonalé. Aj keď k tej dokonalosti mi stačí už len to, že je so mnou...vedľa mňa a viac mi k nej nechýba... ale keď sú dni, ako ten dnešný a keď si hovoríme veci ako dnes... a dávame stovky pusiniek...a zvlášť keď sa chová tak úžasne ako dnes..tak sa človek proste pocitu dokonalosti neubráni. A ja viem, že to vydrží... a že... To pôjde... :)

štvrtok, 10. mája 2012

10. 5. 2012

Asi by som mala byť v strese, asi by som mala..ja vlastne ani neviem, čo by som mala. Ale to, čo robím asi nie. Zajtra ma čaká prvý deň maturít. Praktických. Ráno nastúpime do nemocnice a potom nás čakajú výkony, ktoré si vytiahneme..a aby sme toho nemali málo tak si to potom budeme musieť ešte aj obhájiť pred komisiou. Nič ťažké. Či? Nemyslím, aj keď človek nikdy nevie. Hlavné je, nerobiť všetky tie chyby, ktoré počas roka robíme bežne, dať si na to pozor a potom už len dúfať, že otázky, ktoré nám budú dávať nebudú z tých, o ktorých nemáme ani šajnu.
Aspoň teda dúfam, že to nebude môj prípad. Pretože, aj keď predsa len niečo viem, sú veci o ktorých nemám ani páru...a čo je horšie, ani neviem, čo všetko vlastne neviem. A možno práve to ma udržuje v akomsi kľude, alebo ktovie. Ja vlastne fakt neviem. Mala by som panikáriť, učiť sa a využiť ešte posledné minúty, nie? Ale, voľáko, neviem, urobím si slovníček a vlastne ani to sa mi nechce, ani si ísť a posledný krát ožehliť uniformu... a keď si mám predstaviť, že ešte musím zajtra vstať skorej ako obvykle.. och joj...
Nemám strach dokonca ani z toho, že zaspím a že som veru mávala o tom doslova nočné mory. Och bože, kedy mi to všetko dôjde? Zajtra ráno? Nemuselo by, aspoň by som to mala v kľude... ale sama sa nespoznávam, keď som mala ísť obhajovať svoje SOČky tak som poriadne noc predtým ani nespala, nejedla...nič. A teraz, nič z toho nebadám. Fakt, ani sa mi nechce nachystať si na zajtra veci, aby som mala všetky...kam to speje tento svet...
A načo sa vlastne trápiť a rozmýšľať nad kravinami, keď nemusím. Aj tak mám v hlave mnoho príjemneších vecí, na ktoré môžem myslieť...a vlastne asi aj musím..a chcem. A že je to hlavne jedna vec...jedna osoba... a ja sa idem zblázniť, lebo zajtra, keď sa všetko to mučenie skončí, budem s ním. A to je viac, ako akákoľvek odmena za maturitu. Najväčšia... už len to, že bude pri mne, že budeme spolu. Na nič sa neteším viac.. A nedesí ma ani to množstvo tém, ktoré neviem a len jeden maturitný týždeň... Mám jeho...
Nehovorím, že vôbec nie som v strese, ale akoby som si to neuvedomovala...akoby to šlo tak nejako okolo mňa...

streda, 9. mája 2012

9. 5. 2012

Dlho som nič nepísala...alebo aspoň mne to už príde ako večnosť. Proste mám teraz takú potrebu, pocit, že sa musím niekde vypísať a dostať niečo zo seba. Bohvie prečo. Možno preto, že človek, ktorý má pred sebou kopu povinností, zrazu objaví úplne nový rozmer svojho života. Nehovorím, že sa na tú maturitu vôbec neučím, ale dajme tomu, že som si konečne po dvoch rokoch našla čas upratať si tú minizáhradku pred oknom a konečne do nej aj niečo zasadiť a predpokladám, že počas akademického týždňa stihnem dosadiťaj tie zvyšné.
A popri tom všetkom ešte premýšľam o tom, ako sa účinne zbaviť mravcov. Ja som tvor veľmi mierumilovný, ale keď som našla tretieho mravca v posteli...a o pár hodín neskôr sa mi mašírovali pod oknom v krásnej cestičke ako na promenáde...nasypala som na nich škoricu, prášok do pečenia aj ocot... nič.. tak som im nakrájala jablko a pochytala ich naň a keď si posadali, šup ich do fľaše a za hory doly...ak nájdu cestu späť...tak ich asi začnem využívať na pokusy ako navigáciu... ale hádam sa ich zbavím, alebo ich nejako premiestnim...ktovie...
Ale myslím, že nie som jediná, ktorej zrazu všetky bežné činnosti, ktoré som doteraz odkladala, zrazu prídu veľmi dôležité a neodkladné. Dokonca sme si pozreli aj Twilight, ktorý som pôvodne odkladala tak dlho, až som ho z pc vymazala, ale keď som zistila, ktorý termín budem mať na praktické maturity a uvedomila si, že budem mať dva dni voľna - utorok a stredu, prišlo mi ako super nápad, prepašovať si domov môjho chlapa na noc a stráviť s ním potom ešte dnešný deň. Veď... učiť sa budem potom... a čo sa týka JEHO...
Pripadám si ako.. ja neviem, ako vo sne? Asi nie, to čo sa deje to sa nedá ani ničomu pripísať, s ničím porovnať. Stále si to neviem akosi uvedomiť, a vlastne mi to nejako extra nevadí. Neviem si zvyknúť na to, že po toľkých rokoch, po toľkom trápení ho konečne môžem milovať, a čo viac, že ho konečne mám a môžem mať pri sebe. Že už medzi nami nie je nič a nikto, kto by nás mohol rozdeliť... Že už nie je v Nemecku, ale tu pri mne a že...sme spolu tak často, že vlastne vôbec sme spolu.. stále tomu nemôžem uveriť, nemôžem si akosi uvedomiť, že sa to naozaj deje... A asi ani nechcem.. čo keby som sa prebudila? To nechcem...
Aj tak mám stále pocit, že po mne lezú...