utorok, 24. júla 2012

24. 7. 2012

Nič sa mi nechce, ani žiť. Dnes som však bola spoločnosťou donútená vstať zo svojej postele, ísť do sprchy a vyjsť von na ulicu. Začala som zubárom, ku ktorému som šla s tým, že mi ani bohovi nič nebude robiť, lebo ma bolí hrdlo a ja si predsa nenechám trhať zub v taký pekný deň. Keď som tam prišla bol tam sám, v tričku a rifliach. Toto je čo? A potom som zistila, že jeho sestrička ochorela a keďže sa mi nedovolal, prišiel aby mi tú preventívnu urobil. Výsledok? Trhať sa bude... 15.8 príde deň mojej smrti. Rozhodol sa vytrhnúť mi zub múdrosti (dobre že počkal, keď budem po mature a prijímačkách). Ale snažil sa ma upokojiť, že to nebude až také hrozné. Uvidíme.

Tiež som musela na poštu, to boli väčšie stresy. Neznášam listy do vlastných rúk a už vôbec nie z mojej banky. Našťastie! to bola len nová karta do bankomatu. Chvalabohu! No a tento "úžasný" deň zavŕšil telefonát z Tesca, kedy mám čas prísť. OMG! Nechcem tam ísť, nerada tam robím, stále sa bojím, že niečo pokazím. Možno časom, ale ešte som v čase, kedy trieskam do volantu a kričím, že tam nechcem ísť. Ale peniaze treba, nemám na výber. A čo viac ma na tom naštvalo, že mi to mierne narušilo plány with my boyfriend. FUck! Nejako ale bude.

Ale! Aby som si nejako vynahradila dnešný deň (mimochodom korunovalo tomu stretnutie s babkinou sestrou, neznášam tú ženu, stále s manželom pijú pivo, ako keby na tom závisel ich život!) išla som do McDonaldu (áno, viem že je to nezdravé a viem všetky tie bla bla bla reči okolo toho a je mi to jedno). No tak som si doniesla domov HappyMeal s nejakým zajacom odporným a hlavne orieškové latté, kvôli tomu som tam šla primárne. Čo už so mnou. Musela som nejako upokojiť nervy.

pondelok, 23. júla 2012

23. 7. 2012

Zanedbávam toto písanie, ja viem, ale na svoju obranu musím povedať, že som predsa len niečo urobila. Odhodlala som sa presťahovať celý svoj blog zo starej adresy a starého servera na nový, neberte to zle, ale dva menu, sú dva menu.. vždy som po tom túžila, aj keď teraz, úprimne ani neviem čo tam napchať...to príde časom. A tiež to nejakú chvíľu potrvá, kým sem dostanem všetko čo by som chcela, a niečo aj inde.

Ako to už voľáko býva cez prázdniny píšem dosť málo. Ako tu tak teraz sedím, dojedám posledné kúsky sushi, a ako som si namáčala kúsky do wasabi pasty spomenula som si na svojho bývalého, ako sa vždy preceňoval. Nakydal si jej na jeden kúsok nesmierne veľa a potom mu začali slziť oči, očervenel, začal sa dusiť.. teraz sa pýtam, na čo to všetko? Prečo to vždy robil? Vo všetkom... Ktovie, aspoň, že je to už za mnou, aspoň že ja viem, koľko toho pálivého unesiem (a to ja pálivé nemám rada, ale dnes voľáko ma to k tomu pritiahlo...dostala som chuť, už fakt neviem čo by som zožrala).

Na svoju obranu ale musím povedať, že som sa znova začala viac venovať knihám, ktoré som v posledných rokoch zanedbávala ešte viac (ak je to vôbec možné) a prvýkrát som sa odhodlala aj na audioknihu Muži, ktorí nenávidia ženy, keďže som majiteľkou tejto trilógie, teda skoro majiteľkou, tento prvý diel mi chýba, tak preto. A musím uznať, že je to zážitok, teda pokiaľ sa podarí natrafiť na človeka s príjemným hlasom. To je potom jedna báseň, len si to pustiť, ľahnúť, zavrieť oči a nič nerobiť, ideálne pre mňa - človeka spavého, ktorý neudrží oči dlho otvorené. Úprimne, bola som v neskutočnom napätí, ako to celé dopadne. Ale vydržala som až do konca knihy. Prečo som mala vydržať? Pretože v priečinku už na mňa čakal rovnomenný film, stiahla som si najprv tú novšiu verziu, predsa len Daniel Craig v úlohe Mikaela sa mi neskutočne pozdával. Ale aby som nebola mimo, už sťahujem aj tú švédsku verziu... Nah mám prehľad.

A aby som učinila zadosť svojmu predsavzatiu. Idem si čítať.