Tak ako to už u mňa chodí, tak sa rada zapájam do rôznych možných aktivít a kedy sa do nich treba zapájať najaktívnejšie? No predsa na Vianoce. Lebo ja ich milujem. Skutočne. Takže som sa sama od seba nechala presvedčiť na zapojenie sa do tohto projektu. Pôvodný článok nájdete na tomto odkaze.
Milujem sneh. To je asi prvé, čo by som k tomuto chcela a mala povedať. Aj keď ho mnohí veľmi neospevujú, pre mňa sú Vianoce najkrajšou časťou roku hlavne kvôli tomu snehu. Takže keď vonku začnú poletovať tie krásne vločky, tak som úplne mimo a moja nálada je tak neskutočne vianočná až to bolí. Veď je to všetko také krásne, keď vonku poletuje sneh a všetko naokolo je krásne biele a čisté. Nevidno už takmer pohnilé popadané lístie, všade je krásne bielo.
Samozrejme ako veľa ľudí neznášam tie maličké protivné maličké vločky, ktoré Vám ohromnou rýchlosťou narážajú do tváre a Vy máte pocit, že do Vás narážajú milióny malých ihličiek, ktoré sa chcú dostať cez Vašu pokožku. Alebo ten druhý prípad, kedy je vonku namiesto bieleho snehu len odporná hnedá čľapkanica, z ktorej máte jedine mokré topánky a nechuť niekam ísť.
Úplne najradšej však mám sneh, ktorý môžem sledovať spoza okna s čajom a knihou v ruke a len tak sledovať, ako sa vonku mení krajina a ako sa kopy snehu neustále zväčšujú. Aj keď posledné roky nám toho snehu veľa nenapadalo, ja predsa len vždy dúfam, že aspoň na čas sa objaví pekná biela krajina, na ktorú je radosť pozrieť.
A aby som nezabudla, rada sneh odhadzujem a odmetám z nášho chodníka. Jednak mám šťastie, že to je len pár metrov, takže to človeka len tak rýchlo neomrzí a na druhej strane je to predsa taká ušľachtilá vec. Zvlášť milujem vytváranie cestičky k našej stodole, kde síce chodník nie je ale predsa len treba nejaký vytvoriť, aby sme sa tam mohli dostať. Samozrejme, že to potom nie je rovný chodník ako by mal byť ale relatívne kľukatá cestička, aby tá cesta nebola až taká nudná, keď už kráčate a pri nohách máte polmetrovú snehovú stenu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára