streda, 26. decembra 2012

26. 12. 2012 alebo Šťastné a zubaté...

Prekvapivo tieto Vianoce boli kľudné. Rozhodne kľudnejšie ako sme všetci očakávali. Možno to bolo zvýšenou hladinou alkoholu v krvi, možno kopou jedla a možno..ktovie. Každopádne, skutočne som čakala niečo horšie, ale napokon to dopadlo celkom fajn. Starký dnes konečne odchádza domov, mamka prestane mať z toho neustáleho opatrovania stres a tým pádom aj my všetci. A potom nám ostane ešte zajtrajší deň, čo je posledný deň, kedy je doma ocino. Čiže pôjdeme do mesta, po nákupoch povianočných, na "polievku" a možno na najlepšiu pizzu v meste, ktorú môj otec ešte nemal ako som zistila a pozreť nejaké telefóny, proste si spravíme taký pohodový deň celá rodina. Aspoň zajtra, keď sme ich nemali doteraz.

Štedrý deň sme prežili chvalabohu bez hádok. Pekne sme sa navečerali, dali si darčeky a išli spať. A bolo po všetkej paráde. Dostala som kopu kozmetiky (hlavne od  Oriflame babky), spodné prádlo, tepláky, voňavku a šál. Taktiež som si pod stromček zabalila výhru z kniznehoneba, ktorá ma neskutočne potešila. Najlepším darčekom však boli jednoznačne ponožky. Tie som aj čakala, ale rozhodne som ich nečakala toľko!! Z balíčku na mňa totiž vyskočilo rovno 15! párov. No radosť nad radosti.


Okrem tejto navonok peknej časti vianoc ma potrápil zub. Presne ten, o ktorom som už toľko písala i na starom blogu. Znova sa ozval. Urobila sa mi vo výplni malá dierka a začal neskutočne bolieť. Až na naliehanie rodičov som naklusala na pohotovosť (sama by som tam asi nešla, keďže sa hrozne bojím trhania a ten zub je v hroznom stave!), tam mi ho vyčistili, zaplátali a poslali domov. Nebolel ma asi 4 hodiny... a odvtedy znova. Tak som sa tam dnes vybrala znova. Zubár totálne odporný, sestrička ani nepípla radšej a ja som si nechala dať preč záplatu a vyvŕtať do tej pôvodnej ešte väčšiu dieru.

Po vytrhnutí ani slychu a to už som ho prosila! Ale nie nie, oni ten zub budú zachraňovať za každú cenu a vôbec ich neštve, že ja sa s ním každoročne trápim, lebo sa pokazí. Nenájde sa nikto kto by mi ho dal von. Normálne som sa doplakala keď som vyšla z ambulancie. Celú noc som naberala odvahu, premýšľala ako tuho budem prosiť o jeho vyrafnutie a nakoniec ma neempatický debil dobre že nepochváli, že sa starám o zuby, že je dobrý a že von nepôjde. Takže sa aj bojím jesť aj čokoľvek, aby sa mi zase nezaniesol, aby som sa tam o pár dní nemusela ukázať znova.

Len dúfam, že keď pôjdem po novom roku na kontrolu už budem mať znova dostatok sily a prosit o vytrhnutie a dúfam, že tam bude niekto, kto mi vyhovie a zbaví ma tej príšery. A hlavne bude chápavý a nezdrbe ma za všetko. Lebo ja ako človek bojazlivý, potrebujem vedieť, čo mi idú robiť a nie mi len strkať do úst ruky a nástroje a nič nepovedať. Priznávam, že ich môžem aj znervóznovať, ale potom nech idú opravovať zuby mŕtvolám a nie ľudom, ktorí sa môžu aj bát.

Dnešný deň teda trávim prevažne v posteli a ľutujem sa. Už nerevem, len sa ešte trošku ľutujem, akí sú na mňa tí zubári zlí, že nemajú kúska pochopenia a citu a že ma nechcú zbaviť toho hajzla, ktorí ma každý rok začne bolieť a ja stále prosím nech ho vytrhnú. Nie nie. Nabudúce to urobím ako otec. Posadím sa do kresla a neodídem kým mi ho nevytrhnú. Budem musieť bojovať.

(Len aby ste vedeli, ja som skutočne majster v strachu zo zubárov. Bojím sa, že keď mi ho bude trhať, že sa mu vyšmikne, padne mi do hrdla a zadusí ma, alebo že sa mu rozštiepi, alebo že si nevšimne a kúsok zubu mi tam ostane navždy... Tiež ma napadlo, že by som si ten zub vzala domov, aby som ho mohla prezrieť, či je komplet, či mi tam nezabudli nejaký kúsok a hlavne, aby som ho potom mohla položiť doma na chodník a roztrepať kladivom, len tak z pomsty. Ale potom ma zase napadlo, že by sa mohol vyšmyknúť, odskočiť a trafiť ma do oka, takže som od tohto plánu upustila...)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára