17. 9. 2016 alebo Som späť

Znova sa ozývam. Znova píšem. Takmer po roku, kedy na tomto blogu nepribudol ani len jediný článok. Po roku, počas ktorého som sa postupne snažila zliepať kúsky svojho života dohromady a tak nejako začať odznova. Stať sa niekým novým, ale pritom stále ostať sama sebou. Objaviť to dobré, čo som v sebe skrývala, zabudnúť na staré krivdy. Naučiť sa žiť trochu ináč, zmieriť sa s minulosťou, nemyslieť na zlé, znova dôverovať ľuďom... tešiť sa z maličkostí.

Chvíľami som mala sto chutí založiť si nejaký nový blog, pretože to tak asi človek má v krvi, že po nejakej dobe má chuť znova niečo napísať, niečo ukázať svetu, aj keď možno si to nikdy nikto poriadne neprečíta, ale asi v každom blogerovi je nejaká tá časť, ktorá ho nikdy nenechá na pokoji a raz za čas sa vynorí tá túžba niečo napísať, informovať ostatných, dostať tie slová a myšlienky zo seba. Nakoniec som sa však rozhodla pokračovať tu. Predsa len by to bola škoda po toľkých rokoch to tu nechať len tak schátrať ako nejaký starý dom v lese.

Po dlhej dobe môžem, aspoň teda myslím, že môžem povedať, že som šťastná. Doma je to prekvapivo znesiteľnejšie a posledné dva mesiace tu trávim takmer každý voľný deň, kedy nie som v robote. V robote sa to tiež dá vydržať. Našla som lásku a aj keď ma roky skúseností trochu poznačili a stále je vo mne kúsok, ktorý je v strehu, tak si to v podstate aj napriek všetkým prekážkam celkom užívam a teším sa. Pretože som smútila na môj vkus a vzhľadom na moju celkom optimistickú povahu dosť dlho, tak som sa rozhodla dať tomu rázny koniec a znova sa postavila na nohy a dovolila si byť šťastná.

Vrátila som sa k seriálom, filmom, knihám, pc hrám, štrikovaniu a postupne sa snažím nejako zmysluplne vypĺňať svoj voľný čas, aj keď pre niektorých by vymenované veci mohli znamenať len stratu času, mňa to baví, robí ma to tým, kým naozaj som. Takže snáď to tak ostane. Snáď môj život pôjde čo najdlhšie tým dobrým smerom a ja budem ďalej spokojne prispievať na tieto stránky v nádeji, že sem aspoň sem tam niekto zablúdi a pochopí moje myšlienky alebo bohviečo.

28. 5. 2015 alebo Vytúžené voľno 2

Konečne! Tri roky úmorného štúdia sú konečne za mnou a ja si môžem hrdo začať písať pred menom titul Bc.. Viem, že pre mnohých je to v podstate nič a niektorí to ani len nerátajú ako ukončenie štúdia. Dovoľte, aby som to teda objasnila, medzi nami sestrami je to tak, že v podstate väčšina z nás išla na školu len preto, lebo sestry dnes už musia mať na vykonávanie svojho povolania vysokú školu. Keby nie, nepáchneme tam ani keby čo bolo. Ale keďže systém slovenského vzdelávania nás k tomu donútil, tak sme pekne 3. 9. 2012 naklusali na zápis do prvého ročníka a 18. 5. 2015 na ústne štátnice, ktoré som chvalabohu úspešne spravila a zakončila tak najhoršie skúšky svojho života so samými Ačkami (jasné, pochválim sa, keďže v živote tie známky nebudú nikoho zaujímať). Takže sme si urobili čo sme museli a s väčším i menším nadšením sa začíname pomaly ale isto vrhať do sveta dospelých a pracujúcich osôb.

Mnohí z nás si ešte chcú externe dorobiť magisterské štúdium, ktoré nám síce na plate nepridá, ale vzhľadom na to, že ho predĺžili na tri roky, rozhodli sme sa teda viacerí, že to radšej urobíme, nech už to máme, kým sú to ešte len dva roky, predsa len školné 900€ na semester je pekná suma. Takže aj napriek tomu, že som neskutočne šťastná, že sa mi podarilo zvládnuť jeden obrovský medzník v svojom živote, asi sa pustím do ďalšieho. Stále ešte čakám na dopis o prijatí/neprijatí a stále neviem, či budem mať peniaze a záujem v tom pokračovať. Čo však určite viem, že po dvoch rokoch praxe si urobím špecializáciu, ktorá mi narozdiel od Mgr. pridá nejaký ten peniažtek aj na plate.

Takže teraz si užívam voľné dni, kedy konečne nemusím myslieť na to, koľko učenia by som mala zvládnuť, moja hlava konečne trochu oddychuje. Aj keď na jednej strane ešte myslím na to, aké to bude, keď nastúpim do pracovného pomeru. Ale zatiaľ mám celý jún na návštevy lekárov, čítanie kníh,sledovanie filmov a seriálov, nosenie dlhých nechtov a užívanie si posledných prázdnin v živote. A potom promócie a rýchly skok do roboty. 

4. 2. 2015 alebo Vytúžené voľno

Pred týždňom a pol som doskúškovala, všetko sa mi podarilo na prvý pokus, okrem jednej nepríjemnosti, ktorú som ale nakoniec tiež dokopala do úspešného konca. Hneď po poslednej skúške som sadla na vlak domov a o pár dní som sa už tešila z toho, že som doma ale hlavne toho, že som sa vyhla snehovým kalamitám a hlavne zasneženej Bratislave. Aj keď mám z toho trochu strach, keďže v Nedeľu cestujem nazad a čaká ma pravidelné dochádzanie na Kramáre do nemocnice a z predošlých rokoch viem, že trolejbusy to v zime nezvládajú práve najlepšie. No uvidíme, snáď nebudem musieť cestovať nejako extra skoro alebo extra čudnými spojmi len aby som sa tam dostala včas. Je to vo hviezdach ešte. 

Zatiaľ si užívam voľné dni doma a u priateľa a trochu si niekedy nadávam, ako málo sa venujem blogu. U mňa to je voľáko vždy tak, že keď mám najviac voľna, tak je tu toho najmenej. Neviem prečo, asi obyčajný zákon schválnosti, rozhodne z toho však nie som nijak nadšená. Na druhej strane si však radšej užijem voľné chvíle naplno ako sedieť za počítačom. Život sa má trochu aj žiť, nie len písať a čítať. V dobrom samozrejme. 

Okrem ležania v posteli som absolvovala svoj prvý pohovor do budúcej roboty a chvalabohu sa vydaril, takže po štátniciach nemusím s roztrasenými nohami vypisovať papier na úrade práce, ale rovno sa pôjdem hlásiť. Spočiatku som sa toho strašne bála, keďže mi samozrejme s prípravou pomáhal internet, ale koniec koncov nešla som na pohovor do žiadnej extra obrovskej obchodnej spoločnosti, len do nemocnice, takže to prebiehalo veľmi dobre, celkom v priateľskej atmosfére a v konečnom dôsledku a vlastne aj počas trvania pohovoru som z toho mala dobrý pocit. Aj keď to nie je síce bohvieaká predstava, predsa len ten prechod zo života študentského do toho pracovného bude pre mňa poriadny šok. Teší ma však, že mám miesto už takto dopredu a nemusím sa potom báť, čo so mnou vlastne bude.

V neposlednom rade tu strašne sneží, všetci sú hotoví, autá sa šmýkajú uprostred križovatiek a my sme sa dnes vybrali so švagrinou a jej dvoma detičkami na prechádzku a veru to tiež nebolo med lízať. Tlačiť kočík po zasneženom chodníku sa rovná menšej posilovni, tahať sánky a dávať pozor na dieťa zase vyžaduje neskutočnú obratnosť, keďže musíte dávať pozor na chodník, na dieťa a na to aby v konečnom dôsledku neskončilo na zemi a vy takisto pri tom neustálom otáčaní a kontrolovaní. Našťastie ja som len pomáhala kočík prenášať a sánky som ťahala prázdne, takže tie najťažšie úlohy sa mi vyhli. Nakoniec sme sa trochu pohrali s malým na ihrisku, čo som podľa svojho názoru zvládla na výbornú, keďže vzťah ja a deti (všeobecne) nie je vôbec chvályhodný a ja osobne veru nie som ich veľký fanúšik. Ale v konečnom dôsledku to nebolo také hrozné, vlastne sa z toho vykľulo celkom milé poobedie. 

Toľko z aktuálností môjho života, ešte sem časom dopíšem záznam z 24-hodinového maratónu a januárové zhrnutie. Bože ani sa mi nechce veriť, že už je jeden mesiac za nami. Strašne rýchlo to uteká.

13. 1. 2015 alebo Skúšky, skúšky a skúšky

Každý z nás to pozná. Písomky, testy, ústne skúšanie, neskôr maturita, skúšky, štátnice. Proste niekoľko rokov sme vždy na pár hodín až dní odrezaní od sveta a šprtáme a šprtáme. Dokonca aj ja, aj keď by sa to pre niekoho mohlo zdať nemožné. Po minulé roky som totiž počas skúškového vždy pozrela najviac seriálov, prečítala nejaké knihy a takto pred rokom dokonca vytiahla svoju WOW postavu na 95 level čo bolo v tej dobe maximum a pribrala niekoľko kíl. Lebo zatiaľ čo pre niektorých je jedenie len zbytočnosťou, ktorá im skracuje čas na učenie, tak pre mňa je príjemným rozptýlením, veď jesť sa predsa musí aj počas skúškového. Takže tento semester skončil a skúškové začalo v plnom prúde. Zajtra dokončím jednu nevydarenú skúšku, vo štvrtok sto otázkový test, pri ktorom sa spolieham na to, že jedna z tých odpovedí mi aspoň dačo bude hovoriť a je to nejako s božou pomocou spravím. 

Potom ešte tri skúšky, v Pondelok, Stredu a Piatok a potom voľnoooo. Och a do toho ešte dopísať pár strán na bakalárku, ale to už je maličkosť. Takže toto bude pilný týždeň a ja sa budem musieť fakt snažiť a trochu učiť a strašne veľa modliť, aby ma učitelia nechali poprechádzať z týchto predmetov a ja som sa tak mohla začať stresovať na májové štátnice. No hej veru, aj ja sa už potom snáď budem môcť pýšiť titulom Bc. a robiť skutočnú zdravotnú sestru a nie len takú študentskú. To už bude hej zmena. Ani neviem či sa na ňu teším alebo nie, ale asi by som to mala brať skôr z toho pozitívneho hľadiska, predsa len škola bude za mnou, celoživotné vzdelávanie a zbieranie kreditov predo mnou a takmer každodenné vstávanie do roboty tiež predo mnou. No komu lepšie. 

Takže musím zvládnuť skúškový týždeň a pol, obehať nemocnice a nájsť si nejaké dobré pracovné miesto aby som od júna nebola na úrade práce a dúfať, že tam snáď bude dobre a že mi po čase z tej roboty nešibne a hlavne, že ju budem zvládať. Lebo neviem ako vy, ľudia, ktorí sa chystáte po škole do praxe, ale ja sa toho niekedy hrozne bojím. Mám strach, že to proste nebudem zvládať, alebo že nebudem niekedy vedieť čo robiť. Predsa len je to také iné, keď teraz niečo nevieme ešte sa ideme opýtať sestričky, ktorá je zodpovedná, ale čo preboha budem robiť raz, keď tá zodpovedná budem ja. No asi zošaliem. Neviem. Bojím sa niekedy. 

Tak to by bolo asi všetko nejako som odbočila od toho o čom som chcela písať a začala si tu vylievať srdce, ale to je predsa jedno, na to ten blog predsa mám. Takže mi držte palce, nech porobím tie skúšky a potom si užijem dva týždne voľna do ďalšieho semestra. Jupí.

4. 12. 2014 alebo ...

V decembri si vždy tak nejako uvedomím ako rýchlo ten rok prešiel. Prešla jedna zima, jar, horúce leto, začala škola a už zase je tu zima a prísľub nového roku, nových zážitkov, nových šancí. Zvláštne, ako je všetko vždy rýchlo za nami ale uvedomíme si to vždy, až keď je po tom. Napríklad naša pravidelná mesačná zimná a letná prax. Vždy pred ňou mi príde nekonečné, že by som mala tak dlho, deň čo deň chodiť do nemocnice a vstávať a aj tam niečo robiť a po poobediach sa pokiaľ možno učiť alebo písať Bc. prácu. Ale keď už je konečne potom a my v posledný deň berieme zo skriniek uniformy, aby sme ich konečne hodili do prania, tak sa nám zdá, že to ubehlo strašne rýchlo. Že to celé bolo akési krátke a že nám to v konečnom dôsledku bude aj trochu chýbať. Niežeby sme sa netešili na voľné dni, ale predsa len má tá súvislá prax nejaké to svoje čaro a dosť sa odlišuje od tej počas semestra.

Takže škola pre mňa skončila, predo mnou je ešte zajtrajšok na praxi a potom ďalšie dva týždne na Kramároch a hneď potom môžme ísť vianocovať. Tento rok to bude prvý krát bez starkého a bez všetkého toho veľkého humbuku, tak som zvedavá, ako to nakoniec dopadne. Tieto dni trávim ináč na intráku, pozerám seriály, filmy, čítam si, sem tam skočím von (do obchodu) alebo domov, ale predsa len sa najviac teším na tie dni voľna. Toho absolútneho voľna, nie týchto krátkych víkendov, kedy som neustála nevyspatá, nech robím čo robím.

Okrem toho všetkého, čo skutočne perfektne stíham a zvládam, trochu zabúdam na blog. Alebo ani nezabúdam, mám toho veľa, čo by sa patrilo napísať, hodiť to sem a podobne a hlavne kopu nápadov, ale... to ale je nejaké časté u mňa čo sa týka blogu. Ale sa mi proste nechce. To vždy prídem na izbu a chce sa mi fakt hocičo, len nie písať články. Ale ja to nejako napravím, keď už bude to mnou ospevované voľno.

21. 9. 2014 alebo Back in reality

A je to tu, škola opäť začala a ja som naklusala naspäť do hlavného mesta, aby som z neho odišla s titulom Bc. (dúfajme) a začala snáď nejaký ten dospelácky život. Po nádherných prázdninách, kedy som fakt nemala čas sem niečo dávať (alebo mi bolo príliš dobre na to aby sa mi chcelo) som dnes naplnila svoj starý ošúchaný kufor (na prasknutie!) a sadla na vlak. Preplnený, ako inak, ale chvalabohu som tvor skúsený a bez miestenky sa ani nepokúšam na dlhšie trasy cestovať. Potom som prestúpila do preplneného trolejbusu a skončila na novom intráku, pričom moja nová spolubývajúca tu ešte nie je a ja som skutočne zvedavá čo to bude zač a ako sa mi bude bývať. Okrem nás dvoch tu sú ešte tri dievčatá na vedľajšej bunke, čo je pre mňa celkom nezvyčajné. Tak len dúfajme, že život dal dohromady 5 ľudí, ktorí sa aspoň budú vedieť vystáť a rešpektovať keď už nič iné.

Zajtra prvý deň do školy, o týždeň som si ju odložila, ale takisto je to predsa len stres. Teším sa na spolužiakov a som zvedavá, čo to bude, tento posledný ročník. Pre nás i pre učiteľov.

Postupne sa budem snažiť znova vbehnúť do toho školského stereotypu. Ale teraz ešte nie. Teraz si idem ľahnúť a čítať. Všetko nechám, nech to začne až zajtra.

Takisto sa neospravedlňujem, že som takmer tri mesiace nič nepridala. Však ja to doženiem :)

12. 2. 2014 alebo Späť v nemocnici

Zase v tom istom kolotoči. Tento semester sú to dva dni v škole a tri na praxi v nemocnici. Som zvedavá, ako to budem zvládať. Zatiaľ som neskutočne nasrdená, že musím ráno vstávať pred siedmou, nakoľko som si celkom dobre zvykla ležať v posteli aj do desiatej a jednak aj to, že som neskutočne unavená takmer stále. Čiže ráno vstanem, naštvatá, prídem na prax, usmiata ako slniečko prežijem tých 9 hodín. Potom frčím domov, najem sa, idem si ľahnúť na tri hodiny. Vstanem, pozriem nejaký seriál, dačo porobím a je desať hodín a ja idem zase spať, aby som ráno nebola až tak unavená. To je môj nový kolobeh "školský", z ktorého ma ide minimálne poraziť, ale asi s tým nič nenarobím, alebo ak by mi vedel niekto poradiť niečo dobré, budem rada. Už ma totiž štve, že nevydržím hore jeden celý deň.

Ešte aj tá škola je tie dva dni nejaká dlhá, sedíme tam obidva dni od ôsmej do pol piatej. A to nehovorím, že vo štvrtok sa ešte vraciame na štvorhodinovú prednášku (asi tam aj tak chodiť nebudem). Takže som opäť upadla do štádia "nič sa mi nechce a nič nevládzem".

Ach aby som nezabudla, čo mi dnes urobilo radosť. Dostala som sa dnes celkom omylom namiesto na oddelenie na ambulanciu a bola som svedkom ako išli zaúčať nového pacienta pichať si injekcie. Sestrička vzala skúšobné perá na pichanie a malú chlpatú vec. Neskôr som si všimla, že je to medvedík čistotný. Strašne smiešne mi to prišlo, až potom mi bolo vysvetlené, že chudák, slúži na nácvik pichania. Takže takto ho tam pravidelne trápia, no a čo že je umelý.

Ináč je môj život prekvapivo jednotvárny, dokonca aj keď večer volám s mamou (až večer, aby ma nebudila, keď poobede spím) tak prichádzam na to, že jej ani poriadne nemám čo povedať, keďže sú moje dni ako tie vajcia. Teda, podobajú sa ako vajce vajcu. Ešte aj to počasie akoby k tomu všetkému prispievalo. Ráno neskutočný dážď, do toho som sa vybrala ráno do nemocnice po zlej strane schodiska a musela som to obísť po tráve. Neskutočne mokrej tráve pod ktorou bola zem zmenená na blato, takže časť dolu kopcom som namiesto elegantného zbehnutia akoby "zasurfovala" a zablatila si nohavicu aj topánku. Našťastie som potom hneď čapla do veľkej mláky a ako tak sa opláchla. No skrátka začalo sa to skutočne otrasne. Našťastie to potom už pokračovalo o dosť lepšie.

Ak Vám v mojich príspevkoch chýba akýkoľvek poriadok alebo zmysel, alebo máte pocit, že jednotlivé časti na seba nenadväzujú, nemajte obavy. Ono sa to utrasie. Časom.

8. 2. 2014 alebo Prázdniny? Aké prázdniny?

Po skúškach mi ostal týždeň voľna. Vlastne, nebudem si klamať, už keď som cestovala vlakom domov nariekala som nad tým, ako je jeden týždeň málo a ako aj tak zase nepostíham všetko, čo som chcela. Zlý postoj, čo Vám poviem. Aj napriek tomu, ako negatívne som tieto dni vnímala z hľadiska ich malého počtu musím na ich konci priznať, že to nedopadlo až tak najhoršie. Predsa len som pri príchode mala konečne všetky skúšky za sebou s tým, že aj keby som tú poslednú nespravila, tak sa to už nedozviem včas na to, aby som išla na opravný pred tým, ako začne nový semester. Hneď nato prišiel na týždeň domov ocino, takže o zábavu sme mali postarané. Hneď prvý deň sme poctivo obišli všetky doktorky, ktoré sme mali, ponavštevovali babku na rok dopredu a ja som si užila takmer celý týždeň s mojou láskou.

Takže keď sa obzriem za tými dňami, boli plné rodiny, lásky, auta, InéKafe. Jediné čo mi je ľúto, že som nestihla pozrieť toľko seriálov, koľko som chcela a už absolútne som nečítala knihy. Budem to musieť dohnať teraz, predsa len mám pred sebou 12 + 4 týždne skoroničnerobenia. Predsa len do školy sa už netreba pripravovať dennodenne, len sem tam napísať nejakú prácu, čo pre mňa nie je problém technický len časový (som lenivá) a potom mám len sem tam nejakú povinnosť a okrem toho sa môžem venovať čomu chcem. Ideálne podmienky. Len keby boli skutočne také ideálne, keby som neprespala vždy pol dňa hneď po škole/praxi a keby som ten čas niekedy vedela využiť aj lepšie.

Tento príspevok je očividne len znôška myšlienok, ktoré ma dnes priam zaplavujú. Už keď som dnes cestovala domov vo vlaku, nechala som knihu knihou a ani tie slúchadlá mi nejako neliezli do uší, len som tak premýšľala. O všetkom a o ničom. Myšlienky chodili po mojej hlave sem a tam bez nejakého poriadku, ako autá keď nefungujú semafory. A tak je tomu doteraz.

Jediné čo ako tak začína mať zmysel je.. vlastne ani neviem čo. Hlavné je, že som spravila skúšky, tie boli mojou skutočnou nočnou morou. Hneď potom som sa rozhodla spraviť poriadok v detskej (udržiava sa ťažšie keď som doma ako keď som na intráku), vyhodila som staré veci, ponožky, ktoré nenosím dala na adopciu a knihy, ktoré už roky trčali pod posteľou som napchala do vedľajšej miestnosti do police. Dala som si ostrihať vlasy a prvýkrát mi nebolo ľúto, že už ich nemám také dlhé a nemôžem si ich česať. Hlavne, že ich zopnem do copu a nebudú mi na praxi vadiť. Kúpila som nám so sestrou lístky na Valentínskeho Divokého Billa do Žiliny. Rozčítala tri knihy. A premýšľam.

Tiež som sa dnes dostala k blogu, ktorý som mala pred týmto. Čítala si staré "denníkové" zápisky a žasla nad sebou a nad tým, čo som kedysi písala, cítila, prežívala. A tiež nad tým, ako je dnes všetko inak a ako sa človek mení bez toho aby si to niekedy uvedomil. Som iná? Som. Fyzicky aj psychicky. Ktovie, kedy sa konečne ustálim niekde, kde mi bude dobre.

29. 1. 2014 alebo Ach to skúškové

Nikdy by som nepovedala, že ma skúškové môže tak zmoriť. To predošlé som spravila jedna radosť popri praxi, ani som nevedela ako a na samotné skúškové mi ostali len dve. Teraz sa to však nejako nakopilo. Hneď po novom roku prišla mesačná prax, náhrada a hneď prvá skúška, o tri dni ďalšie tri a potom 9 dní pauza a teraz mám pred sebou ešte dve. A prvý raz sa skutočne ako tak učím, je pravda, že na dve som šla len tak, bez toho aby som to vôbec videla, ale na zvyšok som sa skutočne aj pozrela, čo je dosť výkon na to ako sa ja učím. Aj teraz som si len dala pauzu od Pediatrie, ktorú mám zajtra ráno. Takže pekne budík na piatu, o šiestej vlak, o desiatej som v BA a o jedenástej skúška. Modlím sa, aby som ju spravila a potom už nemusela znova cestovať. To isté so Psychiatriou, ktorú mám v piatok, ak ju dám, ostáva mi ešte celý týždeň voľna.

Týždeň doma si teda patrične užijem, príde domov aj ocino a ja sa konečne budem venovať čomu len chcem, vyspávať, hrať wow, čítať knihy a písať články, pretože aj tieto stránočky som celkom dosť zanedbávala, čo ma mrzí, ale na druhej strane, ani som nič nečítala, ani nepozerala, skutočne sa venujem všetkému inému len nie tomu čomu by som naozaj chcela. Ale keď už budú skúšky za mnou, vydýchnem si, pôjdem na kozmetiku a budem relaxovať. Neskutočne sa na to teším.

Okrem toho, že toto skúškové prežívam tak nejako na pokraji zrútenia povedala by som, je to ho už na mňa príliš a chcem aby to skončilo. Ešte dva dni, dve skúšky, 24 hodín plných stresu a posledného hltania učiva, osem hodín vo vlaku a potom to príde. Zaslúžený odpočinok. Nejdem sa tu teda vykecávať, aby som potom nemusela chodiť na opraváky. Idem sa ešte skutočne učiť. Dovtedy sa majte pekne a nezabudnite na moju existenciu.

Šťastný Nový rok 2014!

Všetko dobré do Nového roku Vám prajem, milí moji čitatelia. Rozhodla som sa nevymýšľať žiadne originálne super priania, proste si prajte čo chcete a ja Vám prajem, aby sa Vám to splnilo. To isté prajem aj sebe samozrejme, keďže človek musí trochu myslieť aj na seba. A vlastne niekedy aj viac než trochu. Ja osobne sa chcem v tomto roku o seba starať maximálne ako viem. Chcela by som opäť začať poriadne cvičiť a to čo som vlani dala dole a v lete znova nabrala, chcem zase dať niekam preč. Chcela by som zlepšiť svoj jedálniček, však kedy inokedy keď nie v Novom roku. Takisto by som chcela čítať viac kníh, pozerať seriály (ale len v primeranom množstve), primerané množstvo hodín stráviť hraním WOW a hlavne sa poriadne učiť a napísať ŠVOČ, ktorá by mohla byť podkladom k mojej bakalárke, ktorú musím dokončiť budúci rok (2015). Takisto by som mohla byť poriadkumilovnejšia, milšia na ľudí a chcela by som byť viacej doma.

Toľko čo ma teraz napadá k novému roku. Ten starý nebudem zhŕňať. Boli pekné a nepekné chvíle, mal svoje čaro, ale hľaďme teraz do budúcnosti. Článok je nastavený vopred, takže ja teraz pravdepodobne stojím niekde von na sídlisku, v náručí svojho priateľa a pozorujem ohňostroj s prianím, aby to, čo sa hovorí - ako na nový rok, tak po celý rok, bolo skutočne pravdivé a aby som aj ten nasledujúci Nový rok oslavovala s ním.

Takže ešte raz moji milí, Všetko dobré!

18. 11. 2013 alebo Pohoda, klídek a tabáček

Keď som sa ráno zobudila, úprimne som chvíľu váhala, či do tej postele nezaleziem späť. Ale nie, dnes meníme oddelenia a ja nechcem nahrádzať ďalší deň naviac. Tak som sa vykopala z postele, horko ťažko sa dala dokopy, hodila ruksak na plecia. Ten mi pri najmenej vhodnej príležitosti - pri odchode praskol, resp. odtrhla sa mi tá vec, ktorou sa nastavuje dĺžka ramienok, takže som si povedala, fajn, tento deň rozhodne nie je "môj deň", dnes sa mi očividne nedarí. S tou myšlienkou som teda vyrazila na autobus, ochotná odovzdať sa svojmu nepriaznivému osudu.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď sme došli na oddelenie a namiesto hrôz a strachu nás čakali vcelku milé sestričky a pacienti sa tiež dali zniesť. Takmer stále sme mali čo robiť a keď nie, obchádzali sme starúšikov s tým, aby sa napili a to by neboli starí ľudia, aby každý niečo nechcel, takže nám tá obchôdzka trvala celkom dlho, ale aspoň sme nesedeli na zadku. Na ten sme si sadli až okolo jednej s tým, že ale budeme po ruke, keby niečo. Našťastie žiadne keby niečo sa nekonalo a my sme sa pekne pobrali domov. Nohy ubolené totálne, ale rozhodne to bol skvelý deň.

Domov som kus cesty cestovala so spolužiačkou, takže mi to ubehlo jedna radosť. Keď som potom nastúpila do posledného trojlebusu, cítila som sa neskutočne dobre. Tak zmierene, pokojne, spokojne, kľudne, neviem ten stav opísať. Proste taký, že Vám nič nechýba, aj keď mne chýba jedna osoba, ktorú milujem a nebránila by som sa jej prítomnosti, ale aj napriek tomu, som si musela povedať, že dnešok je skutočne dobrý deň.

To isté si hovorím aj teraz. Rozhodla som sa, že nepôjdem spať až tak skoro, aj tak sa do polnoci len prehadzujem v posteli (prax je mierne stresujúca), takže teraz ju využijem na pitie skvelého (no zakázaného čaju, keďže z neho potom kašlem) prieduškového čaju, pozeranie pár seriálov, horúcu sprchu a knihu v posteli. Pretože toto je môj skvelý deň a nič mi ho nepokazí. Už asi ani nestihne.

Och, akoby toho nebolo málo, dnes som mala pekný deň. To ma teší neskutočne. Ja totiž nevyzerám ako práve reprezentatívny typ, ale niektoré dni mám proste také, kedy vyzerám naozaj pekne, to by som sa aj dala fotiť ľudom v tie dni. Škoda, že ich je tak málo. Dúfam, že to ocenili aspoň pacienti, že som nevyzerala ako strašiak, čo zajtra pravdepodobne budem.

7. 10. 2013 alebo Keď veci nejdú tak ako by ste si predstavovali

Leto sa skončilo, začalo sa chladnejšie počasie a pre mnohých aj škola. U mňa to znamená presun vecí na internát, ktorý pozostáva z postele, skrine, poličky a písacieho stola. Po mojom príchode oblečenia, kufrov, troch diek, kopy čaju, ružovej krabičky s vreckovami a fotkou s mojím milovaným. Už minule sme sa so spolubývajúcou bavili, ako si vedia niektorí zútulniť izby na intráku a spoločne sme sa zhodli na tom, že pre nás je to síce miesto kde trávime veľa času, ale predsa len, nie je to taký čas, ktorý by sme si intenzívne potrebovali nejako ozvláštňovať. Tak si sedíme v tých našich posteliach, chlípeme čaje a rozmýšľame, kam sa podela naša snaha zo začiatku roka - že budeme priateľskejšie a budeme viac chodiť s ľudmi von. Bohvie, ani poriadne nevieme akí ľudia bývajú na našom poschodí. Nehovoriac o tom ako otvorene sme odtmietli pozvanie na prvú chodbovicu. Asi sme nenapraviteľné a nepoučiteľné. Alebo naopak také perfektné, že si vystačíme aj samé so sebou.

To už som ale celkom odbočila od toho, čomu som sa pôvodne chcela venovať. Blog dostal jesenný nádych a moja snaha o to, ho upratať skončila tak, že som si zmyslela, že by som to vyriešila tak ako doteraz vždy - zmenila pôsobisko a začala po novom. Vydržalo mi to asi dva týždne. Potom som sa rozhodla vrátiť. Ani v živote nemôžete veci, ktoré Vám už nevyhovujú len tak odpratať. Resp. ten neporiadok, nemôžem tu nechať izbu v neporiadku a ísť bývať do inej. Nie, nie, musím pekne upratať. Jeseň je na upratovanie ako stvorená, tak ja si sem raz za čas sadnem a budem to tu pekne dávať do poriadku, niečo prepisovať, preusporiadúvať, prekladať, mazať a podobné veci, aby to tu nevyzeralo presne tak ako takmer všade okolo mňa - ako na skládke, kam všetko len ukladám a ukladám a najprv sa tvárim, že v tom je nejaký systém, ale napokon prídem na to, že vlastne nie je a ak aj bol tak totálne zlyhal. Takže toľko k blogu. Skúsim čo sa dá, aby to tu zase bolo čisté a obývateľné.

Okrem toho, že mi začala škola, začala som fungovať na internáte nedá mi sa neposťažovať na ten internet, ak teda vôbec je to internet, nakoľko mi neotvorí už takmer žiadnu stránku bez 20min. čakania, ak vôbec ju teda otvorí. To je tiež dôvod, prečo to tu tak zanedbávam. Budem si musieť nájsť nejaký systém písania si článkov do pc a potom na jeden šup ich sem nahádzať keď sa mi podarí rozchodiť svoj internet na mobile. Ale veru ani ten nie je nekonečný. Ale, to pôjde. Rovnako ako mi ide čítanie kníh. Začala som pekne ako vlani a ide mi to celkom od ruky ale ako sa poznám, čím ďalej bude semester postupovať, tým menej strán budem denne prevracať, ale v septembri to znova nabehne a ja zase prečítam viac ako som si myslela.

Toľko pár neusporiadaných rečí o ktoré som sa chcela trochu podeliť. Idem sa rovno pustiť do toho upratovania. Snáď budem úspešná.

Zdroj

15. 8. 2013 alebo Poďme sa hrať...

Leto je v plnom prúde. Moje, Vaše, všetkých. Predpokladám, že ho mnohí trávite niekde von, pri vode, na slniečku. To je také typické pre prázdniny. Ja ako človek samotár a domased obecný chodím von zriedka. Toto pre niekoľkými dňami umocnené vďaka môjmu frajerovi, ktorý mi na meniny daroval pekný, netradičný darček. Hru. Nad ktorou teraz sedíme keď sme spolu a hráme sa, nad ktorou sedíme, keď spolu nie sme a prekvapivo sa hráme tiež spolu. Ide o Minecraft.

Ak mám byť úprimná v živote som o tej hre nepočula. Na prvý raz ma vôbec nenadchla, ale potom na druhý deň som sa od nej nemohla odtrhnúť. A tak je tomu dodnes. Takže niet divu, že sa tu nič extra nedeje. Ale na druhej strane mi drží stranu počasie, ktoré je také studené, že som si dnes musela ísť obuť hrubé ponožky a zo spodku skrine vytiahnuť tepláky. Kto to videl takéto leto. Ale nemôžu byť stále horúčavy.

16. 6. 2013 alebo Keď je všetko lepšie ako učenie

Predpokladám, že nie som jediná osoba na svete, ktorá robí všetko možné len aby sa nemusela učiť a ukľudňuje sa tým, že má predsa ešte pár dní (neskôr je to ešte deň, pár hodín, minút) a potom stojím pred tou učebňou a trieskam si hlavu, prečo som sa neučila viac a že snáď aspoň na to Ečko dačo poviem, resp napíšem, aby som sa viac nemusela vracať na opravný termín.

Úprimne trochu závidím všetkým, ktorí už majú toto všetko z krku, výnimočne sa nejdem sťažovať na školu a sprosté termíny a mesačnú prax, aj tak na tom nič nezmením, hlavné je, že ak v stredu a štvrtok tie skúšky urobím, môžem sa snáď s čistým svedomím odubytovať a frčať domov s tým, že sa vidíme milá škola až koncom augusta.

Lenže čím viac sa mi termíny blížia, čím viac zisťujem, že vlastne nič neviem, tým menej sa mi chce, tým viac som podráždená, tým viac vedľajších vecí vymýšľam a tým viac by som najradšej len spala a spala. Takto len sedím nad papiermi a premýšľam, čo všetko budem robiť v lete a ako sa naň aj celkom teším namiesto toho, aby som sa konečne do toho poriadne pozrela, naučila sa naozaj to leto od štvrtku mala! Ale kdeže ja.

Musím si však konečne vstúpiť do svedomia. Nadrviť sa to čím skôr, potom si to zopakovať, dať to aspoň na E a šup šup domov prázdninovať. Nech už je to tu a hlavne, nech už je po 20.tom to už budem mať po letnej praxi, ktorú máme povinnú. A až potom začne skutočné leto :)

14. 2. 2013 alebo Šťastný osamelý Valentín

Tak ako som včera mala celkom energický deň, kedy som sa necítila ani trochu ospalá, tak som dnes už na prvej trojhodinovke mala pocit, že zaspím priamo s otvorenými očami rovno v prvej lavici. Neskutočne nudná hodina, zbytočne dlhá, aj tak tam vlastne nemáme čo robiť. Zvyšné hodiny som potom ako tak prežila, dokonca aj Anatómiu, z ktorej sme mali všetci už dopredu hrôzu, ale nakoniec dopadla celkom dobre, na potešenie celej triedy. Och a najväčším potešením bolo ukončenie poslednej trojhodinovky o takmer celú vyučovaciu hodinu skôr. Neviem čo sa to s tými učiteľmi deje, ale rozhodne sa nemáme na čo sťažovať, čo sa týka dĺžky hodín v letnom semestri. Ešte keby sme na tú prax nemuseli vstávať tak skoro, tak by to bolo perfektné, ale zase, nemôžeme mať všetko. 

26. 12. 2012 alebo Šťastné a zubaté...

Prekvapivo tieto Vianoce boli kľudné. Rozhodne kľudnejšie ako sme všetci očakávali. Možno to bolo zvýšenou hladinou alkoholu v krvi, možno kopou jedla a možno..ktovie. Každopádne, skutočne som čakala niečo horšie, ale napokon to dopadlo celkom fajn. Starký dnes konečne odchádza domov, mamka prestane mať z toho neustáleho opatrovania stres a tým pádom aj my všetci. A potom nám ostane ešte zajtrajší deň, čo je posledný deň, kedy je doma ocino. Čiže pôjdeme do mesta, po nákupoch povianočných, na "polievku" a možno na najlepšiu pizzu v meste, ktorú môj otec ešte nemal ako som zistila a pozreť nejaké telefóny, proste si spravíme taký pohodový deň celá rodina. Aspoň zajtra, keď sme ich nemali doteraz.

12. 12. 2012 alebo Len tak...

Sneží. Už asi od Piatku. Dosť ma to zaskočilo hlavne vzhľadom na garderóbu, ktorú obsahuje moja skriňa na intráku a hlavne preto, že neobsahuje nič čo by rátalo so snehom alebo zimou. Pôvodne som si totiž myslela, že BA opustím začiatkom decembra a vtedy tu na juhu sneh hádam ešte nebude. Omyl. Sneh sa tu sype už pár dní takmer v kuse. Na jednej strane ma to teší, na druhej mi chýba moja láska, pretože práve tá sa mi so snehom spája najviac a na tej tretej strane sa neteším na chvíľu kedy budem musieť vyjsť von v teniskách a jesennom kabátiku. Asi si dám na nohy sáčky, žeby som aspoň nohy mala v suchu. Aj keď najradšej by som nešla vôbec nikam. Jedine na skúšku a potom domov. 

22. 11. 2012 alebo Posledné týždne

Či chceme alebo nie (ale poväčšine asi hlavne chceme), semester sa nám postupne blíži ku koncu a spolu s ním odišli nadobro všetky letné dni. Tu v Bratislave je počasie hrozné. Kam sa podela pekná jeseň? Stále tu fúka a je zima, taká protivná zima, nie ako u nás. A keď sa pozriem z okna, len málokedy vidím budovu oproti, nakoľko hmla sa tento rok asi nadobro rozhodla obsadiť svet. Naozaj, ráno vstanem a všade bielo, akoby som žila v krajine nikoho, niekde, kde svet za oknom proste neexistuje. Aspoň, že na večer ustupuje a ja vidím aspoň nejaké to svetlo vonku. Vlastne tých svetiel naokolo je tu toľko, že zase v noci mám pocit, že sa svieti. Akoby to bolo nejaké poprevracané. Takisto ako aj môj život, alebo aspoň ja si tak pripadám, mám pocit, že je všetko inak ako malo byť, že sa všetko mení, že už ani... nedokážem byť šťastná tak ako kedysi...

13. 11. 2012 alebo My boring life

Začala som čítať knihy, veľa kníh. Jednu čítam v mobile na prednáške, ďalšiu reálnu na inej prednáške, tretiu v pc, keď sa na intráku nudím a štvrtú ešte sem tam pred spaním. Nemôžem si pomôcť. Na jednej strane je čítanie kníh dobré, na tej druhej niekedy nemám ani šajn, čo sa dialo na prednáškach, ale veď ktorý študent áno? 
Okrem kníh som si povedala, že seriály, ktoré začínajú vysielať opäť v septembri (a kukám ich celkom dosť) mi nebudú stačiť. Aby som tak nestrácala čas čakaním na ďalšiu, pozerám pomedzi to seriály iné, dohromady ich mám 11, čo si myslím, že je úctihodný počet. A okrem toho nerobím nič. Takmer a do písmena. Sem tam skočím na nákup, keď už je stav "komôrky" kritický a keď viem, že by som na desiatu musela mať len dobošku a horúcu čokoládu z automatu, čo veru nie je bohviečo.

17. 9. 2012 alebo Prvý školský deň

Hrozná noc! Tvrdé matrace, bolesť hlavy, prvá noc na intráku, prvá s novou spolubývajúcou a navyše sa niekto okolo polnoci pustil búchať kladivom hneď na druhej strane steny. Keby trochu, budiš, ale podľa mňa tam inštalovali nejaký systém políc z IKEI, len aby mi bránili v spánku. Ale aj ten napokon po zhruba hodine prišiel. Potom som si však akosi stále nemohla nájsť miesto a stále som sa prehadzovala. Nuž čo, prvá noc, je predsa len prvá.