streda, 24. júla 2013

Zo starej knižnice (4)


Každý z nás má knihy, ktoré čítal predtým ako sa dostal k blogom a k internetu, tvoria súčasť našich životov. Myslím, že nie je na škodu tieto knihy vytiahnuť na svetlo sveta rovnako knihy, ktoré čítame teraz, venovať im kúsok na našich blogoch a možno tak sledovať ako sa vyvíjal náš čitateľský vkus počas nášho dospievania.
 
Táto kniha v mojom vtedajšom mladom veku znamenala taký skok do veku vyššieho už len tým, že sa v nej spomínali pohlavné choroby, vzťahy a všetko možné, čo mne bolo vtedy ešte na míle vzdialené. Pamätám si ju len matne a tak, že ma síce prekvapila a mierne šokovala, ale veľmi neoslovila, ohodnotila som ju tromi kvačkami, teda ako v škole - dobré, ale asi nič viac. Každopádne aj to dobré bolo v tej dobe pre mňa asi veľmi dobré, keďže som si knižku zadovážila domov, aj keď je pravda, že som ju objavila v antikvariáte za veľmi prijateľnú cenu.

http://www.martinus.sk/data/tovar/_l/40/l40416.jpgNázov: Prekážkar v džínsach

Autor: Peter Holka
Vydalo: Mladé letá
Rok: 1990
Ilustrátor: Dušan Junek

Hlavná postava: Marek
Vedľajšie postavy: Zina, Kruťas, Ondrej

Marek žije na internáte strednej školu. Spolu s Kruťasom obývajú jednu izbu. Marek konečne prejaví svoje city k Zine, milujú sa a chodia von. Jedného dňa príde Kruťas s tým, že mu niečo je. Marek a Ondrej ho pošlú k doktorovi, doktor zistí, že Kruťas má kvapavku. Onedlho sa Marek so Zinou prihlásia na zájazd do Rumunska ale Marek ísť nemôže. S Ondrejom sa rozhodnú, že tam pôjdu stopom. Podarí sa, keď však nájdu Zinu s Martinom, Marek sa nahnevá sa rozbije mu tvár. Potom ho vylúčia zo školy a vracia sa domov. (zo zošita...)
Prvá
Prvého septembra ma vyrazili zo školy.
    Fakticky som po tom prázdninovom karnevale iné nemohol čakať, ale aj tak som dúfal, že sa mi ten malér nejako prepečie, že z neho vyleziem s odretými ušami, no so zdravou kožou. Veril som, že ma nechajú zmaturovať. Ostávalo mi necelých desať mesiacov. Nahováral som si, že si ma budú držať aspoň pre atletiku, aby som reprezentoval školu a tak. Dúfal som, pretože mi do konca prázdnin neprišiel papier o vylúčení. Vlastne nie mne, ale našim. Normálne som si zbalil batoh a prifrčal do tohto mizerného mesta.
    Všetko sa to začalo len pred štyrmi mesiacmi, hoci sa mi zdá, akoby odvtedy uplynulo najmenej milión rokov. Presne pätnásteho mája som začal chodiť so Zinou. Na druhý deň boli u nás majstrovstvá kraja. Ten dátum si pamätám aj preto, že vtedy odviezli Kačicu do nemocnice. Normálne vyskočila spoza katedry a zrúkla na Kruťasa:
    - Ty odroň, ak ti jednu vylepím, tak ti sopeľ oči vybije!
    Kruťas sa jej rehotal do tváre. Francúzštinu sme mali ako nepovinný predmet a všetci sme na ňu viac či menej kašlali. Páčilo sa nám, že sa Kačica hocikedy na hodine rozzúrila a pľula na nás fantastické kliatby.
    - Pardon, madame, ale ja nemám nádchu, - odvetil jej Kruťas.
    To Kačicu rozpálilo ešte väčšmi, očervenela ako paradajka uprostred leta a nadýchla sa, aby spustila sériu nadávok. Vtedy zajačala na chodbe siréna. Mysleli sme si, že riaditeľ vymyslel cvičný poplach. S hurónskym revom sme vyrazili z lavíc a vyhrnuli sa na chodbu. Nik si nevšimol, že sa Kačica chytila za srdce, či kde sa to chytá, a zrútila sa pod tabuľu. Nebol to poplach; školník niečo opravoval a omylom spustil sirénu. Keď sme sa vrátili do triedy, našli sme ju ležať. Márnosť, myslel som si, už je po nej. Zdalo sa, že vôbec nedýcha; bola biela ako krieda a vyzerala oveľa menšia než v skutočnosti. Akoby sa na dlážke scvrkla alebo čo.
    Jediný Ondrej mal rozum. Odpálil do zborovne a o chvíľu vonku zavýjala sanitka. Bol to normálne šok. Kačicu som mal rád; pripomínala mi jednu starú dámu z akéhosi príma románu; rád som ju počúval, keď sa utrhla a rozprávala nám dva razy do roka o svojich štúdiách na Sorbone, alebo keď priniesla platne a púšťala nám na hodine francúzske šansóny, len aby sme dostali záujem o jej milované Francúzsko. Vlastne si teraz myslím, že to bola správna profáčka, iba to s nami akosi nevedela. Dám na to krk, že keby sme vedeli o nej viac, keby sme vedeli, čo ju kedysi tak poznačilo, určite by sme jej na vyučovaní toľko nevystrájali. Ale ona o tom nehovorila. (martinus.sk)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára