Ešte aj tá škola je tie dva dni nejaká dlhá, sedíme tam obidva dni od ôsmej do pol piatej. A to nehovorím, že vo štvrtok sa ešte vraciame na štvorhodinovú prednášku (asi tam aj tak chodiť nebudem). Takže som opäť upadla do štádia "nič sa mi nechce a nič nevládzem".
Ach aby som nezabudla, čo mi dnes urobilo radosť. Dostala som sa dnes celkom omylom namiesto na oddelenie na ambulanciu a bola som svedkom ako išli zaúčať nového pacienta pichať si injekcie. Sestrička vzala skúšobné perá na pichanie a malú chlpatú vec. Neskôr som si všimla, že je to medvedík čistotný. Strašne smiešne mi to prišlo, až potom mi bolo vysvetlené, že chudák, slúži na nácvik pichania. Takže takto ho tam pravidelne trápia, no a čo že je umelý.
Ináč je môj život prekvapivo jednotvárny, dokonca aj keď večer volám s mamou (až večer, aby ma nebudila, keď poobede spím) tak prichádzam na to, že jej ani poriadne nemám čo povedať, keďže sú moje dni ako tie vajcia. Teda, podobajú sa ako vajce vajcu. Ešte aj to počasie akoby k tomu všetkému prispievalo. Ráno neskutočný dážď, do toho som sa vybrala ráno do nemocnice po zlej strane schodiska a musela som to obísť po tráve. Neskutočne mokrej tráve pod ktorou bola zem zmenená na blato, takže časť dolu kopcom som namiesto elegantného zbehnutia akoby "zasurfovala" a zablatila si nohavicu aj topánku. Našťastie som potom hneď čapla do veľkej mláky a ako tak sa opláchla. No skrátka začalo sa to skutočne otrasne. Našťastie to potom už pokračovalo o dosť lepšie.
Ak Vám v mojich príspevkoch chýba akýkoľvek poriadok alebo zmysel, alebo máte pocit, že jednotlivé časti na seba nenadväzujú, nemajte obavy. Ono sa to utrasie. Časom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára