8. 2. 2014 alebo Prázdniny? Aké prázdniny?

Po skúškach mi ostal týždeň voľna. Vlastne, nebudem si klamať, už keď som cestovala vlakom domov nariekala som nad tým, ako je jeden týždeň málo a ako aj tak zase nepostíham všetko, čo som chcela. Zlý postoj, čo Vám poviem. Aj napriek tomu, ako negatívne som tieto dni vnímala z hľadiska ich malého počtu musím na ich konci priznať, že to nedopadlo až tak najhoršie. Predsa len som pri príchode mala konečne všetky skúšky za sebou s tým, že aj keby som tú poslednú nespravila, tak sa to už nedozviem včas na to, aby som išla na opravný pred tým, ako začne nový semester. Hneď nato prišiel na týždeň domov ocino, takže o zábavu sme mali postarané. Hneď prvý deň sme poctivo obišli všetky doktorky, ktoré sme mali, ponavštevovali babku na rok dopredu a ja som si užila takmer celý týždeň s mojou láskou.

Takže keď sa obzriem za tými dňami, boli plné rodiny, lásky, auta, InéKafe. Jediné čo mi je ľúto, že som nestihla pozrieť toľko seriálov, koľko som chcela a už absolútne som nečítala knihy. Budem to musieť dohnať teraz, predsa len mám pred sebou 12 + 4 týždne skoroničnerobenia. Predsa len do školy sa už netreba pripravovať dennodenne, len sem tam napísať nejakú prácu, čo pre mňa nie je problém technický len časový (som lenivá) a potom mám len sem tam nejakú povinnosť a okrem toho sa môžem venovať čomu chcem. Ideálne podmienky. Len keby boli skutočne také ideálne, keby som neprespala vždy pol dňa hneď po škole/praxi a keby som ten čas niekedy vedela využiť aj lepšie.

Tento príspevok je očividne len znôška myšlienok, ktoré ma dnes priam zaplavujú. Už keď som dnes cestovala domov vo vlaku, nechala som knihu knihou a ani tie slúchadlá mi nejako neliezli do uší, len som tak premýšľala. O všetkom a o ničom. Myšlienky chodili po mojej hlave sem a tam bez nejakého poriadku, ako autá keď nefungujú semafory. A tak je tomu doteraz.

Jediné čo ako tak začína mať zmysel je.. vlastne ani neviem čo. Hlavné je, že som spravila skúšky, tie boli mojou skutočnou nočnou morou. Hneď potom som sa rozhodla spraviť poriadok v detskej (udržiava sa ťažšie keď som doma ako keď som na intráku), vyhodila som staré veci, ponožky, ktoré nenosím dala na adopciu a knihy, ktoré už roky trčali pod posteľou som napchala do vedľajšej miestnosti do police. Dala som si ostrihať vlasy a prvýkrát mi nebolo ľúto, že už ich nemám také dlhé a nemôžem si ich česať. Hlavne, že ich zopnem do copu a nebudú mi na praxi vadiť. Kúpila som nám so sestrou lístky na Valentínskeho Divokého Billa do Žiliny. Rozčítala tri knihy. A premýšľam.

Tiež som sa dnes dostala k blogu, ktorý som mala pred týmto. Čítala si staré "denníkové" zápisky a žasla nad sebou a nad tým, čo som kedysi písala, cítila, prežívala. A tiež nad tým, ako je dnes všetko inak a ako sa človek mení bez toho aby si to niekedy uvedomil. Som iná? Som. Fyzicky aj psychicky. Ktovie, kedy sa konečne ustálim niekde, kde mi bude dobre.