4. 2. 2015 alebo Vytúžené voľno

Pred týždňom a pol som doskúškovala, všetko sa mi podarilo na prvý pokus, okrem jednej nepríjemnosti, ktorú som ale nakoniec tiež dokopala do úspešného konca. Hneď po poslednej skúške som sadla na vlak domov a o pár dní som sa už tešila z toho, že som doma ale hlavne toho, že som sa vyhla snehovým kalamitám a hlavne zasneženej Bratislave. Aj keď mám z toho trochu strach, keďže v Nedeľu cestujem nazad a čaká ma pravidelné dochádzanie na Kramáre do nemocnice a z predošlých rokoch viem, že trolejbusy to v zime nezvládajú práve najlepšie. No uvidíme, snáď nebudem musieť cestovať nejako extra skoro alebo extra čudnými spojmi len aby som sa tam dostala včas. Je to vo hviezdach ešte. 

Zatiaľ si užívam voľné dni doma a u priateľa a trochu si niekedy nadávam, ako málo sa venujem blogu. U mňa to je voľáko vždy tak, že keď mám najviac voľna, tak je tu toho najmenej. Neviem prečo, asi obyčajný zákon schválnosti, rozhodne z toho však nie som nijak nadšená. Na druhej strane si však radšej užijem voľné chvíle naplno ako sedieť za počítačom. Život sa má trochu aj žiť, nie len písať a čítať. V dobrom samozrejme. 

Okrem ležania v posteli som absolvovala svoj prvý pohovor do budúcej roboty a chvalabohu sa vydaril, takže po štátniciach nemusím s roztrasenými nohami vypisovať papier na úrade práce, ale rovno sa pôjdem hlásiť. Spočiatku som sa toho strašne bála, keďže mi samozrejme s prípravou pomáhal internet, ale koniec koncov nešla som na pohovor do žiadnej extra obrovskej obchodnej spoločnosti, len do nemocnice, takže to prebiehalo veľmi dobre, celkom v priateľskej atmosfére a v konečnom dôsledku a vlastne aj počas trvania pohovoru som z toho mala dobrý pocit. Aj keď to nie je síce bohvieaká predstava, predsa len ten prechod zo života študentského do toho pracovného bude pre mňa poriadny šok. Teší ma však, že mám miesto už takto dopredu a nemusím sa potom báť, čo so mnou vlastne bude.

V neposlednom rade tu strašne sneží, všetci sú hotoví, autá sa šmýkajú uprostred križovatiek a my sme sa dnes vybrali so švagrinou a jej dvoma detičkami na prechádzku a veru to tiež nebolo med lízať. Tlačiť kočík po zasneženom chodníku sa rovná menšej posilovni, tahať sánky a dávať pozor na dieťa zase vyžaduje neskutočnú obratnosť, keďže musíte dávať pozor na chodník, na dieťa a na to aby v konečnom dôsledku neskončilo na zemi a vy takisto pri tom neustálom otáčaní a kontrolovaní. Našťastie ja som len pomáhala kočík prenášať a sánky som ťahala prázdne, takže tie najťažšie úlohy sa mi vyhli. Nakoniec sme sa trochu pohrali s malým na ihrisku, čo som podľa svojho názoru zvládla na výbornú, keďže vzťah ja a deti (všeobecne) nie je vôbec chvályhodný a ja osobne veru nie som ich veľký fanúšik. Ale v konečnom dôsledku to nebolo také hrozné, vlastne sa z toho vykľulo celkom milé poobedie. 

Toľko z aktuálností môjho života, ešte sem časom dopíšem záznam z 24-hodinového maratónu a januárové zhrnutie. Bože ani sa mi nechce veriť, že už je jeden mesiac za nami. Strašne rýchlo to uteká.