Emmy Laybourne - Monument 14

“A já si jen pomyslel, že mají pravdu. Ano, umřeme tu. Ale to je v pořádku. Tak to má být. Umřeme.“

Svet sa rúti do záhuby

alebo 296 strán o tom

ako si banda detí poradí bez dozoru.

Čtrnáct dětí. Jeden supermarket. A milion věcí, které nabraly špatný směr. V akcí nabitém debutovém románu Emmy Laybourneové se stal supermarket útočištěm pro čtrnáct dětí - šest středoškoláků (oblíbených i neoblíbených), dva osmáky (z nichž jeden je technický génius) a šest malých dětí. Venku zuří jedna katastrofa za druhou, počínaje monstrózním krupobitím a konče použitím chemických zbraní, které svět – jak ho znají – vedou do záhuby.

Monument 14 ma zaujal už pri prvom prečítaní anotácie, chvíľu mi však trvalo, kým som sa do neho konečne pustila. Nakoniec som neľutovala ani jedno písmenko tejto knihy. Príbeh som zhltla doslova na jedno posedenie. Nemohla som sa totiž od neho len tak odtrhnúť a prestať čítať. Musela som stále prevracať strany až kým som nedošla k tej poslednej so šialeným nutkaním ihneď siahnuť po pokračovaní.

“Boston, New York, Charleston, Miami. Všechna tahle města byla zasažena. Nedokáží odhadnout rozsah škod. Seděl jsem tam. Otupělý. Byla to nejhorší přírodní katastrofa v zaznamenané historii lidstva.“

V knihe sledujeme príbeh skupiny detí, ktoré počas cesty do školy zasiahne nečakaná katastrofa a oni ostávajú uväznené v obchodnom dome, do ktorého ich umiestnila šoférka autobusu. Spočiatku mi to trochu pripomínalo jeden film so zombíkmi, lenže v tomto prípade ide o skupinu detí a nie dospelých, ktoré to rozhodne majú v niečom omnoho ťažšie a v niečom aj ľahšie ako podobne uväznená skupinka vo filme. Celkovo si myslím, že to tie decká zvládli až prekvapivo dobre a všetko čo prežili, prežili nejako... no neviem či by som to ja zvládla na ich mieste tak bravúrne. Asi to boli nejakí superhrdinovia, pretože ja by som sa s niečím takým vyrovnávala celkom dlho. Takže v knihe si prečítame úvodnú katastrofickú scénu a potom len čakáme, čo všetko sa deckám prihodí a s čím všetkým sa budú musieť v tak veľkom priestore vyrovnať. A že toho bude skutočne dosť.

„A děti se přidaly k našemu průvodu. A já je vedl. Vedl jsem ten nejsmutnější pochod v historii lidstva pryč od brány, pryč od toho monstra venku, a rovnou do uličky se sušenkami a lízátky. Hodně dlouho jsme se všemi těmi sladkostmi ládovali.“

Postáv je v tomto príbehu niekoľko, ktorým sa venuje pozornosť, osobne som si však obľúbila hlavného hrdinu, aj keď sa niekedy podľa mňa choval trošku tak, že mi išiel niekedy na nervy. Takisto veľmi sympatický mi bol Niko, ktorý bol v konečnom dôsledku šikovnejší ako sa na začiatku mohlo zdať. Maličký španielik, ktorému takmer nikto nerozumel a dvojičky, ktoré boli svojím spôsobom strašne roztomilé. Takisto nábožný chlapec ma dostal tým, ako sa ukázal pri varení rôznych pokrmov (aj keď v inom príbehu by to vyznelo asi smiešne), ináč mi išiel strašne na nervy aj spolu s niektorými ďalšími, ktorí sa tam objavili. Škoda však s nimi strácať slová. Každopádne sa tam stretla skutočne netradičná skupinka, ktorá sa musí vysporiadať so vzájomnými vzťahmi, ktoré mali medzi sebou doteraz a začať sa k sebe chovať úplne inak ako boli doposiaľ zvyknutí. Koniec koncov, ak chcú prežiť, musia so sebou vychádzať a to veru nebude jednoduché. Predsa len, je to banda obyčajných a na niečo takéto nepripravených detí bez dospelého dozoru.

„Včerejšek už není. Já o včerejšku nikdy nepřemýšlím. Kdybych na něj myslel, bylo by mi smutno.“ Ze sklenice si vytáhl koktejlovou třešeň a strčil si ji do pusy. Vlastně vyznával hodně dobrou filozofii. Zvláště když svět za zdmi spěje k zániku.

Každopádne mne osobne v príbehu nechýbalo absolútne nič. Bolo to niečo nové, neopotrebované, čo ma chytilo a nepustilo až do konca. Presne takéto majú byť skvelé príbehy. Také, že Vás nútia stále čítať a čítať, alebo v prípade, že ich nečítate, tak na ne nemôžete prestať myslieť. 

Celkové hodnotenie:

 

Výborný príbeh, napínavý, pútavý. Treba prečítať, rozhodne!