11. 5. 2012

Priznávam mala som nervy, z tej praktickej maturity. Aj keď sa spočiatku zdalo aj mne samej, že som vlastne celkom v pohode a bez stresu, ale akosi tesne ráno som zistila, že mi to predsa len nie je tak jedno ako som si asi myslela. Už ráno keď som si brala veci, tak som trikrát kontrolovala, či mám všetko. Ani som po sebe nezatvorila bránu, ale snáď sa to dnes dalo odpustiť... Aj mamka to hádam prežila, veď to predsa nie je taká robota.

Ale aké som mala nervy potom! Teda, pri vyťahovaní tém som sa nevedela prestať smiať, neviem prečo, ale stále som pozerala na našu profesorku, ktorú som ani nevidela, keďže mi priamo do očí svietilo slnko, ale aj tak som sa smiala.. Našťastie mi ten dôvod smiať sa aj vydržal po vyžrebovaní témy. Mala som síce bodočku pri rannej toalete (čo znamenalo, že pri nej musela byť komisia), ale vytiahla som si ako tak sebestačného pacienta, s ktorým sa dobre spolupracovalo.

To by som ale nebola ja, aby som nenarobila chyby..tak nepodstatné, ale pre komisiu zjavne prekážajúce, a to všetko zo stresu, ja to viem, pretože keby pri mne neboli...keď pri mne neboli, robila som si v kľude a v pohode a infúzie, ktorých som minulý rok nariedila asi stovku, tak som dnes robila s tak rozklepanými rukami, že som skoro netrafila ihlou ampulku... Ale napokon aj to prešlo a čakala nás len obhajoba, tej som sa bála asi viac... ale napokon sa nepýtali nič extra zložité, čo by som nevedela, ale aj tak som nejako extra nezahviezdila...aj preto tá dvojka... ale nevadí. Prešla som... a stále je to jedna z tých lepších známok. Teraz už len nejako zvládnuť tie ústne...

Najhoršie je, že som si uvedomila, že mi tá prax, vlastne možno ani nie tak prax ako práca v nemocnici s pacientmi bude chýbať. Neskutočne... keď sa to všetko skončilo a ja som tak ležala v posteli, tak som si to všetko tak uvedomila... že som to vlastne v tej nemocnici mala rada a že mi to teraz bude chýbať. Tak dúfam, že tú maturitu nejako dám a hlavne tie prijímačky, aby som sa vrátila čo najskôr naspäť, aj keď do inej nemocnice, ale predsa len... Ale ani ma nenapadlo, že by mi to mohlo vôbec chýbať...asi som si fakt pred tými štyrmi rokmi dobre vybrala a teraz mi je ľúto... že to všetko končí, bude mi to nesmierne chýbať, viac ako som ochotná si pripustiť...

Aby toho nebolo málo, aj sestru mi pustili k maturite, podarilo sa jej vytiahnuť matiku na trojku. Yey! A všetko to zakončila otrasná cesta vlakom, kedy sme sa sotva napchali dnu a potom celú sme stáli v chodbičke pri záchode, kde sme na seba dýchali a potili sa...niečo otrasné, horšie ako v lete v preplnenom nočáku. No otras... Ale aspoň potom to stálo za to...a vlastne ešte stále stojí. Nielen, že som s Ním, ale...je to...ako inak...ak nie dokonalé. Aj keď k tej dokonalosti mi stačí už len to, že je so mnou...vedľa mňa a viac mi k nej nechýba... ale keď sú dni, ako ten dnešný a keď si hovoríme veci ako dnes... a dávame stovky pusiniek...a zvlášť keď sa chová tak úžasne ako dnes..tak sa človek proste pocitu dokonalosti neubráni. A ja viem, že to vydrží... a že... To pôjde... :)

10. 5. 2012

Asi by som mala byť v strese, asi by som mala..ja vlastne ani neviem, čo by som mala. Ale to, čo robím asi nie. Zajtra ma čaká prvý deň maturít. Praktických. Ráno nastúpime do nemocnice a potom nás čakajú výkony, ktoré si vytiahneme..a aby sme toho nemali málo tak si to potom budeme musieť ešte aj obhájiť pred komisiou. Nič ťažké. Či? Nemyslím, aj keď človek nikdy nevie. Hlavné je, nerobiť všetky tie chyby, ktoré počas roka robíme bežne, dať si na to pozor a potom už len dúfať, že otázky, ktoré nám budú dávať nebudú z tých, o ktorých nemáme ani šajnu.

Aspoň teda dúfam, že to nebude môj prípad. Pretože, aj keď predsa len niečo viem, sú veci o ktorých nemám ani páru...a čo je horšie, ani neviem, čo všetko vlastne neviem. A možno práve to ma udržuje v akomsi kľude, alebo ktovie. Ja vlastne fakt neviem. Mala by som panikáriť, učiť sa a využiť ešte posledné minúty, nie? Ale, voľáko, neviem, urobím si slovníček a vlastne ani to sa mi nechce, ani si ísť a posledný krát ožehliť uniformu... a keď si mám predstaviť, že ešte musím zajtra vstať skorej ako obvykle.. och joj...

Nemám strach dokonca ani z toho, že zaspím a že som veru mávala o tom doslova nočné mory. Och bože, kedy mi to všetko dôjde? Zajtra ráno? Nemuselo by, aspoň by som to mala v kľude... ale sama sa nespoznávam, keď som mala ísť obhajovať svoje SOČky tak som poriadne noc predtým ani nespala, nejedla...nič. A teraz, nič z toho nebadám. Fakt, ani sa mi nechce nachystať si na zajtra veci, aby som mala všetky...kam to speje tento svet...

A načo sa vlastne trápiť a rozmýšľať nad kravinami, keď nemusím. Aj tak mám v hlave mnoho príjemneších vecí, na ktoré môžem myslieť...a vlastne asi aj musím..a chcem. A že je to hlavne jedna vec...jedna osoba... a ja sa idem zblázniť, lebo zajtra, keď sa všetko to mučenie skončí, budem s ním. A to je viac, ako akákoľvek odmena za maturitu. Najväčšia... už len to, že bude pri mne, že budeme spolu. Na nič sa neteším viac.. A nedesí ma ani to množstvo tém, ktoré neviem a len jeden maturitný týždeň... Mám jeho...

Nehovorím, že vôbec nie som v strese, ale akoby som si to neuvedomovala...akoby to šlo tak nejako okolo mňa...

9. 5. 2012

Dlho som nič nepísala...alebo aspoň mne to už príde ako večnosť. Proste mám teraz takú potrebu, pocit, že sa musím niekde vypísať a dostať niečo zo seba. Bohvie prečo. Možno preto, že človek, ktorý má pred sebou kopu povinností, zrazu objaví úplne nový rozmer svojho života. Nehovorím, že sa na tú maturitu vôbec neučím, ale dajme tomu, že som si konečne po dvoch rokoch našla čas upratať si tú minizáhradku pred oknom a konečne do nej aj niečo zasadiť a predpokladám, že počas akademického týždňa stihnem dosadiťaj tie zvyšné.

A popri tom všetkom ešte premýšľam o tom, ako sa účinne zbaviť mravcov. Ja som tvor veľmi mierumilovný, ale keď som našla tretieho mravca v posteli...a o pár hodín neskôr sa mi mašírovali pod oknom v krásnej cestičke ako na promenáde...nasypala som na nich škoricu, prášok do pečenia aj ocot... nič.. tak som im nakrájala jablko a pochytala ich naň a keď si posadali, šup ich do fľaše a za hory doly...ak nájdu cestu späť...tak ich asi začnem využívať na pokusy ako navigáciu... ale hádam sa ich zbavím, alebo ich nejako premiestnim...ktovie...

Ale myslím, že nie som jediná, ktorej zrazu všetky bežné činnosti, ktoré som doteraz odkladala, zrazu prídu veľmi dôležité a neodkladné. Dokonca sme si pozreli aj Twilight, ktorý som pôvodne odkladala tak dlho, až som ho z pc vymazala, ale keď som zistila, ktorý termín budem mať na praktické maturity a uvedomila si, že budem mať dva dni voľna - utorok a stredu, prišlo mi ako super nápad, prepašovať si domov môjho chlapa na noc a stráviť s ním potom ešte dnešný deň. Veď... učiť sa budem potom... a čo sa týka JEHO...

Pripadám si ako.. ja neviem, ako vo sne? Asi nie, to čo sa deje to sa nedá ani ničomu pripísať, s ničím porovnať. Stále si to neviem akosi uvedomiť, a vlastne mi to nejako extra nevadí. Neviem si zvyknúť na to, že po toľkých rokoch, po toľkom trápení ho konečne môžem milovať, a čo viac, že ho konečne mám a môžem mať pri sebe. Že už medzi nami nie je nič a nikto, kto by nás mohol rozdeliť... Že už nie je v Nemecku, ale tu pri mne a že...sme spolu tak často, že vlastne vôbec sme spolu.. stále tomu nemôžem uveriť, nemôžem si akosi uvedomiť, že sa to naozaj deje... A asi ani nechcem.. čo keby som sa prebudila? To nechcem...

Aj tak mám stále pocit, že po mne lezú...

14. 4. 2012

Asi by som dokázala žiť len na jogurtoch... keby ich vymysleli s príchuťou mäsa... Ale hlavne by som mala prestať toľko spať, lebo sa mi stane, že prespím väčšiu časť svojho života, ako prežijem... To by som nechcela... Ale keď to spanie je tak lákavé. A ja sa voľáko neviem prinútiť nespať, hlavne cez víkend, keď si poviem, že potom sa celý týždeň nevyspím a treba mi to dohnať...Amen tma, to potom zabitý ešte aj celý víkend.

Našťastie tento bude o inom. Zabila rozumej prespala som síce sobotu, ale iba poobedie! Väčšinu Piatkového večera a dnešné dopoludnie som strávila s my VIP a už je to sedem hodín, čo s ním nie som a idem sa zošalieť...stále trvám na svojom, že čerstvo zaľúbení ľudia, by mali byť na pár mesiacov vyradení zo spoločnosti, pretože potom nie sú ničoho schopní. Aspoň ja nie, aj ked s ním nie som, nie som schopná myslieť na nič iné. Aj teraz, iba čakám kým zavolá, a že čakám nedočkavo... Och joj...

Nejdem ale plakať nad rozliatym dňom, späť mi ho už aj tak nič nevráti. Idem asi radšej dačo pohopkať (aj ked po včerajšku mám pocit, že sa ani nepohnem, ale to pôjde :D ) a dať do práčky, lebo už nemám poriadne ani čo nosiť a veci, ktoré vyťahujem, hlavne tričká sú už pomaly archívne... Nechce sa mi...ale mala by som...musím...

13. 4. 2012

Keby dnes ráno krava angličtinárka nepovedala, že today is Friday 13th :D tak by o tom polka triedy ani nevedela a bol by kľud. Ale vďaka nej sa potom polka dňa vliekla v znamení viet - ALe viete, dnes je Piatok trinásteho, nemám svoj deň a bla bla podobné kecy, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú, tobôž nie učiteľky, ktoré Vás práve chcú vyvolať z niečoho, čo samozrejme neviete.

Bože ale aké mám ja šťastie. Ani jeden z týchto dvoch dní plných hrôzy ma neskúšali (ak nerátam slovinu, kde som jedinú vec, ktorú som nevedela odpísala z netu - Bohu vďaka za net v mobile a dnes z toho dostala jednotku, a nemčinu, ktorú som vedela :D Šak som nejaký ten prekladač :D ) a tak som vyviazla bez pätoriek...našťastie. Ale ako sa hovorí, že na každého raz dôjde, aj na mňa došlo a seriózne vážne sa už aj pozerám do kníh, resp. do tém, ktoré máme. Predsa len, nechcem maturovať v Septembri... teda... ak mi trieda ospravedlní tie 4 dni, na ktoré nemám ospravedlnenku, lebo som stratila študentský :P Ale, to nejako dám. Horšie je na tom sestra so stovkou (asi trochu viac) vymeškaných hodín a 5 z matiky... ale verím, že to dá. Nebude hádam jediná z rodiny, ktorá to nedá na prvý pokus...bože to by bolo zase rečí...

Och :) a môj Piatok trinásteho sa vyvíja nanajvýš dobre. Jednotka z tej sloviny, triednu som prežila, ucvičená som na smrť no a aby toho nebolo málo, aj večer vyšiel podľa mojich predstáv... Čo viac si človek môže priať... asi už len sprchu a šup šup na vlak... I´m so excited! :) To viete, život je hneď krajší, keď je človek zamilovaný a že to niekedy fakt stojí za to... aj za tie prebdené noci... nakoniec TO príde...

2. 3. 2012

Sú veci, ktoré sa proste stanú. Človek sa s nimi vyrovná a po čase na ne zabudne. A tak to ide aj s ľudmi. A mne sa to stalo opäť, tak ako sa prirodzene prerušia niektoré kontakty, tak sa k nim človek potom niekedy dokáže vrátiť. A ja som mala to šťastie, že som toho svojho obľúbeného človeka znova našla. Ale bolo to ťažké, pretože FB zrušený a žiadny iný kontakt som nemala. A potom, presne po ôsmich mesiacoch sa mi podarilo nájsť ho na ICQ...písali sme si...hodiny. AKoby ten čas, ktorý prešiel ani nebol, akoby...sme pokračovali presne tam kde sme skončili.

Neviem sa prestať usmievať, taká som z toho šťastná. A pocit toho, že mi chýba mi vynahrádzajú dlhé hodiny na nete...

Ináč nemám nové ani nič. NEpripravujem sa na maturity... teda len trošku, aby sa nepovedalo. A chystám sa na prázdniny do BA. A tuho premýšľam, či mám ísť zajtra na zábavu so sestrou alebo nie...ale šla by som sa tak poriadne opiť po dlhej dobe... len neviem či zajtra na zábavu alebo v nedeľu s Krtkom... ktovie...uvidíme.

Viac ani písať nejdem, zbytočne, nechce sa mi, všetko čo sa deje prežívam dosť intenzívne na to, aby som to nezabudla aj bez toho aby som to napísala :)