Aspoň teda dúfam, že to nebude môj prípad. Pretože, aj keď predsa len niečo viem, sú veci o ktorých nemám ani páru...a čo je horšie, ani neviem, čo všetko vlastne neviem. A možno práve to ma udržuje v akomsi kľude, alebo ktovie. Ja vlastne fakt neviem. Mala by som panikáriť, učiť sa a využiť ešte posledné minúty, nie? Ale, voľáko, neviem, urobím si slovníček a vlastne ani to sa mi nechce, ani si ísť a posledný krát ožehliť uniformu... a keď si mám predstaviť, že ešte musím zajtra vstať skorej ako obvykle.. och joj...
Nemám strach dokonca ani z toho, že zaspím a že som veru mávala o tom doslova nočné mory. Och bože, kedy mi to všetko dôjde? Zajtra ráno? Nemuselo by, aspoň by som to mala v kľude... ale sama sa nespoznávam, keď som mala ísť obhajovať svoje SOČky tak som poriadne noc predtým ani nespala, nejedla...nič. A teraz, nič z toho nebadám. Fakt, ani sa mi nechce nachystať si na zajtra veci, aby som mala všetky...kam to speje tento svet...
A načo sa vlastne trápiť a rozmýšľať nad kravinami, keď nemusím. Aj tak mám v hlave mnoho príjemneších vecí, na ktoré môžem myslieť...a vlastne asi aj musím..a chcem. A že je to hlavne jedna vec...jedna osoba... a ja sa idem zblázniť, lebo zajtra, keď sa všetko to mučenie skončí, budem s ním. A to je viac, ako akákoľvek odmena za maturitu. Najväčšia... už len to, že bude pri mne, že budeme spolu. Na nič sa neteším viac.. A nedesí ma ani to množstvo tém, ktoré neviem a len jeden maturitný týždeň... Mám jeho...
Nehovorím, že vôbec nie som v strese, ale akoby som si to neuvedomovala...akoby to šlo tak nejako okolo mňa...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára