piatok, 11. mája 2012

11. 5. 2012

Priznávam mala som nervy, z tej praktickej maturity. Aj keď sa spočiatku zdalo aj mne samej, že som vlastne celkom v pohode a bez stresu, ale akosi tesne ráno som zistila, že mi to predsa len nie je tak jedno ako som si asi myslela. Už ráno keď som si brala veci, tak som trikrát kontrolovala, či mám všetko. Ani som po sebe nezatvorila bránu, ale snáď sa to dnes dalo odpustiť... Aj mamka to hádam prežila, veď to predsa nie je taká robota.
Ale aké som mala nervy potom! Teda, pri vyťahovaní tém som sa nevedela prestať smiať, neviem prečo, ale stále som pozerala na našu profesorku, ktorú som ani nevidela, keďže mi priamo do očí svietilo slnko, ale aj tak som sa smiala.. Našťastie mi ten dôvod smiať sa aj vydržal po vyžrebovaní témy. Mala som síce bodočku pri rannej toalete (čo znamenalo, že pri nej musela byť komisia), ale vytiahla som si ako tak sebestačného pacienta, s ktorým sa dobre spolupracovalo.
To by som ale nebola ja, aby som nenarobila chyby..tak nepodstatné, ale pre komisiu zjavne prekážajúce, a to všetko zo stresu, ja to viem, pretože keby pri mne neboli...keď pri mne neboli, robila som si v kľude a v pohode a infúzie, ktorých som minulý rok nariedila asi stovku, tak som dnes robila s tak rozklepanými rukami, že som skoro netrafila ihlou ampulku... Ale napokon aj to prešlo a čakala nás len obhajoba, tej som sa bála asi viac... ale napokon sa nepýtali nič extra zložité, čo by som nevedela, ale aj tak som nejako extra nezahviezdila...aj preto tá dvojka... ale nevadí. Prešla som... a stále je to jedna z tých lepších známok. Teraz už len nejako zvládnuť tie ústne...
Najhoršie je, že som si uvedomila, že mi tá prax, vlastne možno ani nie tak prax ako práca v nemocnici s pacientmi bude chýbať. Neskutočne... keď sa to všetko skončilo a ja som tak ležala v posteli, tak som si to všetko tak uvedomila... že som to vlastne v tej nemocnici mala rada a že mi to teraz bude chýbať. Tak dúfam, že tú maturitu nejako dám a hlavne tie prijímačky, aby som sa vrátila čo najskôr naspäť, aj keď do inej nemocnice, ale predsa len... Ale ani ma nenapadlo, že by mi to mohlo vôbec chýbať...asi som si fakt pred tými štyrmi rokmi dobre vybrala a teraz mi je ľúto... že to všetko končí, bude mi to nesmierne chýbať, viac ako som ochotná si pripustiť...
Aby toho nebolo málo, aj sestru mi pustili k maturite, podarilo sa jej vytiahnuť matiku na trojku. Yey! A všetko to zakončila otrasná cesta vlakom, kedy sme sa sotva napchali dnu a potom celú sme stáli v chodbičke pri záchode, kde sme na seba dýchali a potili sa...niečo otrasné, horšie ako v lete v preplnenom nočáku. No otras... Ale aspoň potom to stálo za to...a vlastne ešte stále stojí. Nielen, že som s Ním, ale...je to...ako inak...ak nie dokonalé. Aj keď k tej dokonalosti mi stačí už len to, že je so mnou...vedľa mňa a viac mi k nej nechýba... ale keď sú dni, ako ten dnešný a keď si hovoríme veci ako dnes... a dávame stovky pusiniek...a zvlášť keď sa chová tak úžasne ako dnes..tak sa človek proste pocitu dokonalosti neubráni. A ja viem, že to vydrží... a že... To pôjde... :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára