streda 9. mája 2012

9. 5. 2012

Dlho som nič nepísala...alebo aspoň mne to už príde ako večnosť. Proste mám teraz takú potrebu, pocit, že sa musím niekde vypísať a dostať niečo zo seba. Bohvie prečo. Možno preto, že človek, ktorý má pred sebou kopu povinností, zrazu objaví úplne nový rozmer svojho života. Nehovorím, že sa na tú maturitu vôbec neučím, ale dajme tomu, že som si konečne po dvoch rokoch našla čas upratať si tú minizáhradku pred oknom a konečne do nej aj niečo zasadiť a predpokladám, že počas akademického týždňa stihnem dosadiťaj tie zvyšné.
A popri tom všetkom ešte premýšľam o tom, ako sa účinne zbaviť mravcov. Ja som tvor veľmi mierumilovný, ale keď som našla tretieho mravca v posteli...a o pár hodín neskôr sa mi mašírovali pod oknom v krásnej cestičke ako na promenáde...nasypala som na nich škoricu, prášok do pečenia aj ocot... nič.. tak som im nakrájala jablko a pochytala ich naň a keď si posadali, šup ich do fľaše a za hory doly...ak nájdu cestu späť...tak ich asi začnem využívať na pokusy ako navigáciu... ale hádam sa ich zbavím, alebo ich nejako premiestnim...ktovie...
Ale myslím, že nie som jediná, ktorej zrazu všetky bežné činnosti, ktoré som doteraz odkladala, zrazu prídu veľmi dôležité a neodkladné. Dokonca sme si pozreli aj Twilight, ktorý som pôvodne odkladala tak dlho, až som ho z pc vymazala, ale keď som zistila, ktorý termín budem mať na praktické maturity a uvedomila si, že budem mať dva dni voľna - utorok a stredu, prišlo mi ako super nápad, prepašovať si domov môjho chlapa na noc a stráviť s ním potom ešte dnešný deň. Veď... učiť sa budem potom... a čo sa týka JEHO...
Pripadám si ako.. ja neviem, ako vo sne? Asi nie, to čo sa deje to sa nedá ani ničomu pripísať, s ničím porovnať. Stále si to neviem akosi uvedomiť, a vlastne mi to nejako extra nevadí. Neviem si zvyknúť na to, že po toľkých rokoch, po toľkom trápení ho konečne môžem milovať, a čo viac, že ho konečne mám a môžem mať pri sebe. Že už medzi nami nie je nič a nikto, kto by nás mohol rozdeliť... Že už nie je v Nemecku, ale tu pri mne a že...sme spolu tak často, že vlastne vôbec sme spolu.. stále tomu nemôžem uveriť, nemôžem si akosi uvedomiť, že sa to naozaj deje... A asi ani nechcem.. čo keby som sa prebudila? To nechcem...
Aj tak mám stále pocit, že po mne lezú...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára