nedeľa, 26. augusta 2012

26. 8. 2012 alebo Alone


Som sama doma, už od piatku. V piatok som bola celkom rada, aj keď zo strachu pred zločincami som sa presťahovala spať do obývačky. Aby som sa bála menej, predsa len sú tie okná o čosi vyššie. Prišla som po týždni od T, konečne som sa osprchovala v našej vani a mohla sa močiť a mínať vodu bez výčitiek. Potom som zistila, že nemám občiansky a keďže som to zistila v meste, kde som šla autom, modlila som sa aby ma nezastavili policajti. O chvíľu na to som sa potom začala modliť, aby mi nezastalo auto, pretože mi na displeji začala blikať kontrolka neznámeho významu, ktorej význam ma neskôr trochu vydesil keď som si ho našla v návode (zvláštne, že človek dostane návod aj na auto, aspoň mne to tak príde, predsa len k autu človek nepríde len tak a neopraví si ho podľa návodu, aj keď možno tak vymení žiarovku).

Našťastie som však úspešne dorazila domov, vyprevadila sestru na dovolenku, dala žrať mačke a pustila si Glee, idylka. Sobotu som strávila sedením za pc a upratovaním, ale vskutku som sa šuchtala. Najprv som umyla umývadlo, o dve hodiny zase vaňu a tak som pokračovala celý deň. Napokon som sa o desiatej hecla a za hodinu som mala upratanú kuchyňu a chodbu. Obývačku som si nechala na dnes, pretože som tam spala a mamka sa mala vrátiť dnes, tak aby bol poriadok. Ráno som teda vstala, asi tri hodiny som sa sťahovala do svojej izby a popri tom dávala do poriadku obývačku.

Dopozerala som prvú sériu Glee a začínam sledovať druhú. O šiestej mi prišlo akési divné, že matky nikde, tak som jej napísala, či ju niekde niekto nezabil. Našťastie nie, len má zajtra voľno, tak si pobyt na chate predĺžila. A asi to bude aj tým, že ešte len teraz začala do seba dávkovať vyprošťovák a dorazila ma slovami, že od piatku ešte nebola triezva. Takto sa chatuje!

Je mi smutno. Hrozne smutno. Už stihla pominúť prvotná radosť decka, ktoré je po dlhej dobe samé doma. Už len ten pocit, že je niekto doma. Niekedy za celý deň poriadne nevyjdem z izby a je to v pohode, lebo viem, že niekto je nado mnou (doslova, bývam v pivnici) a keby dačo, zakričím, ale takto som sama ako prst. A je mi smutno. Ani T nie je so mnou, celý víkend je v robote. A ja sama. Bože aké je to slovo...odporné. Ble, nech už sa niekto vráti, spoločnosť mi robí len mačka a aj tá je nervózna, že tu nik nie je.

~ ~ ~ ~ ~

Minule som sa bavila s bývalým, písal mi ako sa mu teraz darí, ako sa našiel a aký je spokojný s tým čo sa mu podarilo. Ale mne to akosi všetko stále príde ako pretvárka. Akoby stále nevedel nájsť a prijať sám seba, akoby sa stále na niečo hral. Akoby si vždy našiel nejakú rolu a potom sa presvedčil, že práve to je jeho pravé ja. 
A potom som sa zamyslela, či nie som aj ja taká. Neustále sa snažím o niečo...vlastne ani neviem o čo, vždy som chcela niekým byť, niekam patriť a hlavne som si popri tom vtĺkala, že chcem byť sama sebou. Ten pocit mám však až posledných pár rokov. Aj keď viem, že sa ešte budem dlho hľadať a dlho objavovať a priznávať si jednotlivé stránky svojej osobnosti. 
Pretože to najťažšie na svete je objaviť a prijať samého seba. Stále sú však veci, ktoré sa bojím priznať pred ostatnými, veci, s ktorými som sa zmierila (začala som dýchať a prestala sťahovať brucho, ľudia aj tak vidia, že mám tie kilá naviac), a na ktoré som hrdá, lebo bez nich by som to nebola ja. Ale ktovie, aká vlastne som. 
Popri tomto všetkom sa mi do hlavy votrela myšlienka na človeka, o ktorom som nikdy nepochybovala, o ktorom som mala vždy pocit, že vie kam patrí, že viem kým je, za nič sa nemusí hanbiť, že je sám sebou, taký aký je. A že je taký odkedy ho poznám. Možno preto pri ňom cítim, tú..istotu. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára