Hneď v úvode som po prebdetej noci nastúpila o druhej ráno na vlak a ďakovala bohu, že som si kúpila miestenku. Vlak bol totiž taký plný, že aj revízor mal problém prejsť uličkou. A ja som si mohla aspoň nepohodlne štyri hodinky posedieť a súcitne hľadieť na tých chudákov vonku. A aby toho nebolo málo, mali sme meškanie. Čo mi vlastne aj vyhovovalo, keďže som mala od jeho príchodu čas dve hodiny. Takto sa mi to skrátilo len na hodinu a pol. Aspoň nejaké pozitívum.
Keďže bola noc a ja som do vlaku nastupovala v tričku na spanie a účese značne rozhádzanom, mala som v pláne ísť na wcko na stanici, prezliecť sa, upraviť a tak ísť na bus. Lenže, chyba lávky. Pred záchodom bol taký dlhý rad, dobrých sedem metrov, že som to vzdala. Radšej som si teda sadla pred stanicu, zjedla maminkinu bagetu a čakala na bus. Hotový bezdomovec zo mňa.
Napokon som sa teda vybrala na bus, pri škole vystúpila a chytro utekala na wc, kde ak ma niekto počul musel sa čudovať, čo všetko tam vlastne stváram. Musela som sa totiž v tej minikabínke prezliecť, učesať (a striekala som aj lak na vlasy) a namaľovať. A napokon odtiaľ rýchlo vybehnúť aby ma nemohli identifikovať. Idylka. Až na to, že som si nestihla umyť zuby.
Potom som už ako tak ustrojená čakala spolužiačky (niektoré som poznala ako tak z videnia, predsa len ten FB bude na niečo dobrý) a nalepila som sa na prvú, ktorú som zbadala. Hneď potom dorazili ďaľšie (do toho som stretla svoju "internetovú sestričku" o ktorej som ani len netušila, že tam nastupuje) a hor sa hľadať našu učebňu. Keď sme ju konečne našli, ozrejmili si, ktorá čo zabudla, pustili nás dnu.
Rozdali nám indexy (verte mi, nič horšie ste nevideli), rôzne letáky a kraviny a povedali, že ten papier treba vyplniť a do indexu zase napísať všetky predmety za oba semestre. To by nebolo nič hrozné, keby sme ich v jednom semestri nemali hneď 20. Po hodine trápenia už len nalepiť fotku, krásne sa podpísať a vystáť si radu na ISIC (najhoršia fotka v živote) a pečiatky na rôzne potvrdenia.
Človek by si myslel, že to potom už všetko pôjde hladko. Pustili nás domov, išli sme si aktivovať tie čarovné kartičky a ja som sa namiesto posedenia s babami utekala ubytovať, predsa len, chcela som stihnúť vlak a čakať potom dve hodiny na ďaľší sa mi nechcelo. Na ubytovacom však bolo milión ľudí. Teda, predo mnou boli len štyria, ale potom ich prišlo neskutočne veľa. A tak, keď som o hodinu bola vnútri, v duchu som jasala. Ale omyl! Pani ma posielala do mesta, vybaviť si prechodný pobyt. No dobre.
Keď som konečne došla na inkriminovaný úrad. Vrátnik mi veselo oznámil, že nič nevybavím, že majú prestávku. To už som myslela, že budem revať, tak veľmi som už chcela sedieť vo vlaku. Išla som teda do neďalekého obchodného domu na obed. Ešte že som si povedala, že reku idem tam skôr, pretože hneď keď som prišla tam už niekto sedel (moja spolubývajúca, ako som o chvíľu zistila) a hneď po nás sa tam nahrnulo ľudí na mraky. Ale stihla som!
Na električku som utekala, autobus som stihla a vlak napokon tiež. O šiestej som bola unavená ale spokojná doma, aj keď toľko premotávania. Len teraz neviem...či sa tam naozaj ešte teším, alebo vlastne ani nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára