18. 11. 2013 alebo Pohoda, klídek a tabáček

Keď som sa ráno zobudila, úprimne som chvíľu váhala, či do tej postele nezaleziem späť. Ale nie, dnes meníme oddelenia a ja nechcem nahrádzať ďalší deň naviac. Tak som sa vykopala z postele, horko ťažko sa dala dokopy, hodila ruksak na plecia. Ten mi pri najmenej vhodnej príležitosti - pri odchode praskol, resp. odtrhla sa mi tá vec, ktorou sa nastavuje dĺžka ramienok, takže som si povedala, fajn, tento deň rozhodne nie je "môj deň", dnes sa mi očividne nedarí. S tou myšlienkou som teda vyrazila na autobus, ochotná odovzdať sa svojmu nepriaznivému osudu.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď sme došli na oddelenie a namiesto hrôz a strachu nás čakali vcelku milé sestričky a pacienti sa tiež dali zniesť. Takmer stále sme mali čo robiť a keď nie, obchádzali sme starúšikov s tým, aby sa napili a to by neboli starí ľudia, aby každý niečo nechcel, takže nám tá obchôdzka trvala celkom dlho, ale aspoň sme nesedeli na zadku. Na ten sme si sadli až okolo jednej s tým, že ale budeme po ruke, keby niečo. Našťastie žiadne keby niečo sa nekonalo a my sme sa pekne pobrali domov. Nohy ubolené totálne, ale rozhodne to bol skvelý deň.

Domov som kus cesty cestovala so spolužiačkou, takže mi to ubehlo jedna radosť. Keď som potom nastúpila do posledného trojlebusu, cítila som sa neskutočne dobre. Tak zmierene, pokojne, spokojne, kľudne, neviem ten stav opísať. Proste taký, že Vám nič nechýba, aj keď mne chýba jedna osoba, ktorú milujem a nebránila by som sa jej prítomnosti, ale aj napriek tomu, som si musela povedať, že dnešok je skutočne dobrý deň.

To isté si hovorím aj teraz. Rozhodla som sa, že nepôjdem spať až tak skoro, aj tak sa do polnoci len prehadzujem v posteli (prax je mierne stresujúca), takže teraz ju využijem na pitie skvelého (no zakázaného čaju, keďže z neho potom kašlem) prieduškového čaju, pozeranie pár seriálov, horúcu sprchu a knihu v posteli. Pretože toto je môj skvelý deň a nič mi ho nepokazí. Už asi ani nestihne.

Och, akoby toho nebolo málo, dnes som mala pekný deň. To ma teší neskutočne. Ja totiž nevyzerám ako práve reprezentatívny typ, ale niektoré dni mám proste také, kedy vyzerám naozaj pekne, to by som sa aj dala fotiť ľudom v tie dni. Škoda, že ich je tak málo. Dúfam, že to ocenili aspoň pacienti, že som nevyzerala ako strašiak, čo zajtra pravdepodobne budem.