piatok, 17. augusta 2012

17. 8. 2012

Nechcelo sa mi ani len ráno vstať, zvlášť keď som si predstavila, čo ma ešte celý deň čaká. So sestrou sme totiž mali ísť pomáhať babke na jej oslavu. To by nebolo až také hrozné, lenže sestra mala odísť skôr a ja som tam mala ostať sama, aby som jej potom ešte pomohla s ľuďmi, ktorí mali prísť. Celý deň som teda niečo krájala, ukladala, nalievala, nosila taniere, umývala taniere, odkladala kytice a podobné veci, ktoré by zvládla aj cvičená opica.

Spočiatku som bola v tom, že večer ma babka odvezie, keď však pri obede veselo zanôtila, že by som tam predsa mohla ostať spať a po prípitku začala popíjať spolu s ostatnými bolo mi jasné, že musím konať! Okamžite som telefonovala sestre, že aj keď je úplne mimo, nech naštartuje auto a príde po mňa, lebo ja som začínala zúfať. Už by som bola šla aj vlakom. Ešteže chápavá sestra pochopila a dofrčala čo najrýchlejšie a vytiahla ma z tej nudy. Aj tak som posledné chvíle strávila sedením a skypovaním, takže som tam naozaj bola len zbytočná.

Jediné čo ma teraz môže tešiť, je dobrý pocit, že som babke pomohla, postarala sa a urobila som si očko...možno, každopádne, aspoň už budem vedieť, keď bude niečo podobné chcieť v budúcnosti, aby som si vzala knihu. Sranda, že niekedy sa človek nudí, aj keď má čo robiť... Toto bol dlhý deň a ja sa teším do postele.

Poznáte ten pocit, tie motýle v bruchu, keď je vzťah nový, keď práve začína? Ja veľmi dobre... a nie je nič čo by sa tomu vyrovnalo, azda len to, keď sa Vám to po čase vráti späť, možno aj intenzívnejšie ako predtým...

A tak som krájala a krájala a ukladala...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára