Happy moment ¤ 19

Náš život je plný malých i veľkých radostí, ktoré každodenne zažívame. Aj napriek tomu mám niekedy pocit, že sa mi nič nedarí, všetko je zle, je mi smutno a podobne. Preto som sa rozhodla, že namiesto toho aby som neustále smútila za niečím čo mi ušlo, sa trochu zameriam na veci, ktoré mi urobili radosť. Predsa len je potrebné tešiť sa aj z maličkostí, ktoré nám rozjasňujú dni.

Emmy Laybourne - Monument 14

“A já si jen pomyslel, že mají pravdu. Ano, umřeme tu. Ale to je v pořádku. Tak to má být. Umřeme.“

Svet sa rúti do záhuby

alebo 296 strán o tom

ako si banda detí poradí bez dozoru.

Čtrnáct dětí. Jeden supermarket. A milion věcí, které nabraly špatný směr. V akcí nabitém debutovém románu Emmy Laybourneové se stal supermarket útočištěm pro čtrnáct dětí - šest středoškoláků (oblíbených i neoblíbených), dva osmáky (z nichž jeden je technický génius) a šest malých dětí. Venku zuří jedna katastrofa za druhou, počínaje monstrózním krupobitím a konče použitím chemických zbraní, které svět – jak ho znají – vedou do záhuby.

Monument 14 ma zaujal už pri prvom prečítaní anotácie, chvíľu mi však trvalo, kým som sa do neho konečne pustila. Nakoniec som neľutovala ani jedno písmenko tejto knihy. Príbeh som zhltla doslova na jedno posedenie. Nemohla som sa totiž od neho len tak odtrhnúť a prestať čítať. Musela som stále prevracať strany až kým som nedošla k tej poslednej so šialeným nutkaním ihneď siahnuť po pokračovaní.

“Boston, New York, Charleston, Miami. Všechna tahle města byla zasažena. Nedokáží odhadnout rozsah škod. Seděl jsem tam. Otupělý. Byla to nejhorší přírodní katastrofa v zaznamenané historii lidstva.“

V knihe sledujeme príbeh skupiny detí, ktoré počas cesty do školy zasiahne nečakaná katastrofa a oni ostávajú uväznené v obchodnom dome, do ktorého ich umiestnila šoférka autobusu. Spočiatku mi to trochu pripomínalo jeden film so zombíkmi, lenže v tomto prípade ide o skupinu detí a nie dospelých, ktoré to rozhodne majú v niečom omnoho ťažšie a v niečom aj ľahšie ako podobne uväznená skupinka vo filme. Celkovo si myslím, že to tie decká zvládli až prekvapivo dobre a všetko čo prežili, prežili nejako... no neviem či by som to ja zvládla na ich mieste tak bravúrne. Asi to boli nejakí superhrdinovia, pretože ja by som sa s niečím takým vyrovnávala celkom dlho. Takže v knihe si prečítame úvodnú katastrofickú scénu a potom len čakáme, čo všetko sa deckám prihodí a s čím všetkým sa budú musieť v tak veľkom priestore vyrovnať. A že toho bude skutočne dosť.

„A děti se přidaly k našemu průvodu. A já je vedl. Vedl jsem ten nejsmutnější pochod v historii lidstva pryč od brány, pryč od toho monstra venku, a rovnou do uličky se sušenkami a lízátky. Hodně dlouho jsme se všemi těmi sladkostmi ládovali.“

Postáv je v tomto príbehu niekoľko, ktorým sa venuje pozornosť, osobne som si však obľúbila hlavného hrdinu, aj keď sa niekedy podľa mňa choval trošku tak, že mi išiel niekedy na nervy. Takisto veľmi sympatický mi bol Niko, ktorý bol v konečnom dôsledku šikovnejší ako sa na začiatku mohlo zdať. Maličký španielik, ktorému takmer nikto nerozumel a dvojičky, ktoré boli svojím spôsobom strašne roztomilé. Takisto nábožný chlapec ma dostal tým, ako sa ukázal pri varení rôznych pokrmov (aj keď v inom príbehu by to vyznelo asi smiešne), ináč mi išiel strašne na nervy aj spolu s niektorými ďalšími, ktorí sa tam objavili. Škoda však s nimi strácať slová. Každopádne sa tam stretla skutočne netradičná skupinka, ktorá sa musí vysporiadať so vzájomnými vzťahmi, ktoré mali medzi sebou doteraz a začať sa k sebe chovať úplne inak ako boli doposiaľ zvyknutí. Koniec koncov, ak chcú prežiť, musia so sebou vychádzať a to veru nebude jednoduché. Predsa len, je to banda obyčajných a na niečo takéto nepripravených detí bez dospelého dozoru.

„Včerejšek už není. Já o včerejšku nikdy nepřemýšlím. Kdybych na něj myslel, bylo by mi smutno.“ Ze sklenice si vytáhl koktejlovou třešeň a strčil si ji do pusy. Vlastně vyznával hodně dobrou filozofii. Zvláště když svět za zdmi spěje k zániku.

Každopádne mne osobne v príbehu nechýbalo absolútne nič. Bolo to niečo nové, neopotrebované, čo ma chytilo a nepustilo až do konca. Presne takéto majú byť skvelé príbehy. Také, že Vás nútia stále čítať a čítať, alebo v prípade, že ich nečítate, tak na ne nemôžete prestať myslieť. 

Celkové hodnotenie:

 

Výborný príbeh, napínavý, pútavý. Treba prečítať, rozhodne!

Spoločné čtení #ctemestredozemi

Na blogu Terry som prednedávnom našla tento úžasný projekt. Spočiatku som váhala, či sa zapojím, ale po úspechu, ktorý mal u nás read-a-thon som prestala váhať a rozhodla sa, že sa pridám. Predsa len mi po premiére tretieho Hobita ostalo nejako smutno na dušičke a tak som sa rozhodla, že ak sa mi podarí, rada si prečítam niektoré knihy znova a niektoré po prvý raz. Koniec koncov je na to dosť času, takže sa nie je kam náhliť. Som zvedavá, koľko sa mi toho podarí stihnúť a ako sa mi knihy budú páčiť, keďže niektoré knihy o Stredozemi som ešte nečítala. Nakukla som kvôli tomu aj trochu na internet a urobila si to čo každý poriadny čitateľ - zoznam kníh, ktoré chcem prečítať. 

Trvanie: 

1. februára do 31. mája - 30. júna 

(dovolila som si to predĺžiť, keďže v máji ma čakajú štátnice a budem to brať tak voľnejšie)

Zoznam kníh, ktoré chcem prečítať:

Silmarillion

Nedokončené príbehy

Húrinove deti

Hobit (EN)

Spoločenstvo prsteňa

Dve veže

Návrat kráľa

Takže pevne verím, že sa mi podarí prečítať aspoň polovicu z týchto, že sa mi na ne podarí napísať recenzie a že sa mi všetky budú aspoň trochu páčiť a nebudem ich čítanie odkladať ako sa mi to stáva pri niektorých knihách, ktoré ma veľmi nezaujmú. Och a aby som nezabudla, ešte som si možno na seba trochu uplietla bič, ale rozhodla som sa k čítaniu pridať aj pozretie filmov, keďže ma už aj sestra dlhšie presviedča na nejaký filmový večer. Takže ku knihám si pridávam: 

Hobit 

Neočakávaná cesta

Hobit 

 Smaugova pustatina

Hobit

Bitka piatich armád

+

Spoločenstvo prsteňa

Dve veže

Návrat kráľa

+ 

Pár Pařmenů

J. R. R. Tolkien - Hobit

"Snad byste se nedíval na proroctví s nedůvěrou, protože jste je sám pomáhal uskutečnit? Jistě si opravdu nemyslíte, že vás při všech vašich dobrodružstvích a útěcích vedlo pouhé štěstí, jenom k vašemu prospěchu. Jste výborná osoba pane Pytlíku, a mám Vás moc rád, ale jste přece jen docela malý chlapíček v široširém světě!"

Príbeh plný dobrodružstva

alebo 232 strán o tom

ako niekedy treba vystrčiť päty z nory, aby sme zažili niečo ohromujúce.

Toto je příběh o tom, kterak se Pytlík vydal za dobrodružstvím a shledal, že náhle dělá a říká naprosto neočekávané věci. Bilbo Pytlík je hobit, který se těší z pohodlného a skromného života a jen zřídkakdy putuje dále než do své spižírny ve Dně pytle. Jeho spokojené bytí je však narušeno, když se jednoho dne u jeho prahu objeví čaroděj Gandalf v doprovodu třinácti trpaslíků a vezmou ho s sebou na cestu „tam a zase zpátky“. Mají v úmyslu uloupit poklad mocného Šmaka, velikého a velmi nebezpečného draka...
.

 

Hobit. Pri tejto knihe som urobila chybu, na ktorú som prišla po dlhých mesiacoch jej odkladania a to tú, že som si najprv pozrela film a až potom som sa pustila do knihy. Tá ma totiž vôbec nebavila do chvíle, kedy sa dej stáva pre mňa neznámym, od toho okamihu som ju hltala ako najatá a v konečnom dôsledku som bola vďačná, že som nepodľahla a nepozrela si ešte aj druhú časť, lebo by som s tou knihou bojovala asi do smrti.

Nektěří dokonce vstávali a klaněli se před ním až k zemi, třebaže se tou námahou vždycky svalili a nemohli se pak nějakou chvíli postavit na nohy.

Príbeh malého hobita pozná každý, ale príbeh Hobita čoby Bilba sa dostal na plátna kín až v poslednej dobe a spolu s ním sa mnohí, tak ako ja pustili aj do knižného spracovania. Takže myslím, že vzhľadom na to, že sa Hobit stal celosvetovo známym a kto ho nečítal ho aspoň videl, príde mi zbytočné opisovať tu dej nejako podrobne. Spomeniem len útek z Temného lesa od kráľa lesných elfov, ktorý ma zaujal, Bilbovo objavenie draka a v neposlednom rade ma trochu sklamala záverečná časť o ktorej som si myslela, že bude opisovaná viac alebo bude aspoň dramatickejšia. Akoby však kniha bola skôr o príbehu samotnom a putovaní k cieľu ako o víťaznej bitke, ktorá sa na konci má odohrať.

"Proč jste se pokoušel se svými trpaslíky třikrát napadnout moje elfy při jejich hodokvasu?" zeptal se král. "Nikoho jsme nenapadli," odpovědel Thorin; "přišli jsme prosit o jídlo, protože jsme měli hrozný hlad." "Kde jsou teď vaši přátelé, a co právě dělají?" "To nevím, ale předpokládám, že mají hrozný hlad v lese."

V príbehu som najviac ocenila prítomnosť trpaslíkov, ktorí mi boli skutočne sympatickí a svojím hladom v Temnom lese mi ešte zosympatičteli (narozdiel od Bilba, ktorý bol hladný takmer neustále). Celkovo som ocenila túto trpaslíčiu zostavu v tejto knihe, pretože by to bez nich proste nebolo ono. Takisto by mi tam samozrejme chýbal samotný malý hobit, ktorý mal naozaj veľké šťastie počas celého ich putovania a myslím, že Gandalf si vydýchol, keď sa to všetko skončilo relatívne priaznivo a on z toho nevyšiel ako najväčší idiot, čo sa kľudne mohlo stať.

Bilbo nikdy nezapomněl na ten let, kdy se držel Doriho za kotníky. Každou chvíli zasténal: "Moje ruce, moje ruce!", ale Dori na to pokaždé odpověděl zaúpěním: "Moje ubohé nohy, mé úbohé nohy!"

V konečnom dôsledku to bola krásna kniha, ktorá skvelo zapadá do celého príbehu z Pána prsteňov. Aj napriek neistému začiatku mi stred a koniec knihy preleteli neskutočne rýchlo, ani som sa nestačila diviť a prišiel koniec knihy. Vtedy mi prišlo fakt ľúto, že musím opustiť tieto krásne kraje, vtipné postavy a nádherné príbehy. Ale všetko raz končí, aj príbeh malého hobita. 

Celkové hodnotenie:

Aj napriek tomu, že som knihu nehodnotila plným počtom bodov, bola to jedna z tých lepších kníh, ktoré som čítala a ku ktorej sa nepochybne ešte niekedy vrátim.

24 hodinový read-a-thon

Konečne som sa dokopala k článku o tejto akcii. Našla som ju dosť zavčasu pred jej konaním na blogu jeho autorky Terry, pričom ma tento nápad zaujal hneď a nezapochybovala som ani na chvíľu, že sa do neho pustím. Nakoniec som nebola sama, pridala sa ku mne moja sestra, ktorú tento nápad tiež nadchol a rozhodla sa do toho ísť so mnou. 

Prípravy začali už večer v obchode. Nakúpili sme si čipsy, nejaké sladké veci, po dva Monstery, nejakú kolu a jedlo, aby sme boli na 24 hodín dostatočne zásobené a aby sme sa mohli plne venovať čítaniu. Hneď potom nasledoval výber tých pravých kníh. Nemali sme veľké oči, bolo nám jasné, že nebudeme čítať každú minútu a že neprečítame tisíc strán. Ja som si teda vybrala Poslední rituál a sestra Inkarceron. Do polnoci sme potom ešte pozerali seriál a čakali sme kedy hodiny ukážu 00:00 a my budeme môcť začať s naším prvým 24 hodinovým maratónom.

Hneď ako odbila polnoc schmatli sme do rúk knihy a pustili sme sa do toho a skutočne sme sa venovali len čítaniu. Končili sme totálne unavené o pol šiestej ráno, ja s nejakým dvesto stranami, sestra so stotridsiatimi. Celkom výkon, ani som nečakala že toľko vydržíme. Sestra potom spala pekne do desiatej, ja som vstávala o siedmej, keďže som ešte musela k lekárovi. Od jedenástej sme potom pokračovali pekne v čítaní a snažili sme sa čítať fakt čo najviac aj napriek niektorým rušivým elementom (priateľ 1, priateľ 2, mama, pes), dokonca nám prekážkou nebolo ani jedlo, ani vaňa ani nič iné, snažili sme sa čítať a nevšímať si okolie. 

V konečnom dôsledku sa mne podarilo prečítať celú Yrsu a sestra skončila niekde tesne pred koncom. Boli sme rady, že sme strávili nejaký čas spolu, že sme sa konečne venovali dlhšiu dobu len a len knihám a že sme prečítali tak veľa. Sme neskutočne rady, že sme sa zapojili a autorke projektu ďakujeme! Určite nebudeme váhať a raz si to určite zopakujeme. 

Goodbye Január 2015

Mám pocit, že Január preletel ako blesk, takmer som si to ani poriadne nestihla uvedomiť. Najprv tu bol koniec roka, oslavy s rodičmi, priateľom, sestrou a jej priateľom u nás doma. O dva dni neskôr vypustenie zabudnutých balónov šťastia a vyprevadenie ocina do roboty. A hneď štvrtého cesta do Bratislavy a prežitie týždňa praxe, chvalabohu na Neurológii, ktorú zbožňujem, takže to ubehlo ako voda. Hneď potom som prišla na pár dní domov. Takmer sme si urobili výlet na Štrbské pleso, ale nejako to naše auto nezvládlo a odhŕňače tiež boli niekde mimo a museli sme sa za Hágmi otočiť. Stáva sa, išli sme sa teda aspoň do Popradu najesť a hneď na to pekne domov. Ja som ešte musela napísať pár strán bakalárky, nejaké papiere ku skúškam, obehať úrady u nás doma a zase cesta do Bratislavy. Tam som šla viac menej na otočku kvôli dvom skúškam, ktoré som spravila. Na pár dní ešte domov a potom na týždeň zase do Bratislavy absolvovať týždeň plný skúšok. Všetky som urobila ako som už spomínala a som strašne rada, že sa mi to podarilo, lebo mi tak vzniklo dvojtýždňové voľno, na ktoré som sa veľmi tešila. To som si pekne rozdelila. Venovala som sa segre a spolu sme absolvovali 24 hodinový read-a-thon. Jedno poobedie s babkou, ktoré skončilo novými topánočkami v mojej skrini. Pár dní s mamou, kedy sme už nepozerali hobita a niekoľko dní s priateľom. Takže som sa venovala skutočne všetkým a všetkému čomu som chcela.

Podarilo sa mi prečítať celkovo štyri knihy, čo je celkom úspech, keď vezmem do úvahy to, že som sa musela učiť. Bolo to Setkání s duchem, na ktoré som sa tešila už dlho. Na půl cesty do hrobu, ku ktorému som sa dostala už ani neviem ako, ale v konečnom dôsledku to bola výborná kniha, až na pár maličkostí samozrejme. Žiara mi stála v poličke už dlhšie a mala máličko strán, takže ideálna ako čítanie pomedzi skúšky a Poslední rituál som zhltla v rámci maratónu a bol naozaj výborný. Ešte raz zaň ďakujem vydavateľstvu Metafora.

 

Do poličky mi tento mesiac pribudlo trikrát viac kníh ako sa mi podarilo prečítať, čo bol pre mňa celkom šok a pre moju knihovničku tiež. Doteraz neviem kam ich všetky popchám a kedy ich stihnem prečítať. Vyhrala som ich v súťaži a som z nich neskutočne nadšená. Viac sa k nim rozpíšem v samostatnom článku, predsa len ja také množstvo naraz nedostávam pravidelne. 

Filmy boli trochu jednotvárne, keďže som takmer neustále pozerala dookola Hobita 1 a 2 (tú častejšie) a na treťom pokračovaní som bola v kine. Proste ma tá trilógia uchvátila, škoda že ich už viac nebude, fakt by som prijala aj desať, keby boli minimálne rovnako dobré. Do toho som popri bežnom čítaní pozrela film Jobs s Ashtonom Kutcherom, ktorý bol prekvapivo celkom slušný a Ninja korytnačky, ktoré boli chvíľami vtipné ale nemám potrebu ten film vidieť ešte niekedy.

Seriály na tom boli biedne, nejako ma to už neuchvacuje ako kedysi. Ešte teraz si pamätám na absťák po štvrtej sérii PLL ako som myslela, že nevydržím čakať na ďalšiu sériu. Tento mesiac som spomínané Pretty Little Liars videla len v štyroch častiach, rovnako aj American Horror Story. Po tri časti z HIMYM, ktoré moja sestra pozerá odznova, takže sa jej sem tam pripletiem do programu a Forever, u ktorého nad druhou sériou začínam trochu váhať a tiež dve časti Glee, ktoré veru už nie je tým čím bývalo a dve TBBT, ktoré zas svoj humor nestráca ani vekom. Až päť častí som videla so sestrou z One Tree Hill, ktoré už ona pozerá druhý raz a ja som nedopozerala ani len prvú sériu mám taký pocit a nakoniec dvanásť častí z Nurse Jackie, ktorá je stále taká čarovná ako na začiatku. Dokopy to teda za tento mesiac bolo len 35 častí, čo nie je bohviečo a asi to na dlhšiu dobu ostane na takomto malom čísle, keďže mi treba písať bakalárku a pomaly sa učiť na štátnice.

Kilometre v počte 1974 ma veľmi neprekvapili, keďže som dosť cestovala na skúšky a snažila sa byť čo najviac času doma. Takže je to slušné číslo a dúfam, že ako bude čas postupovať, budú sa zmenšovať aj kilometre, aj keď to možno nebude také veľké zmenšenie, keďže robotu nebudem mať v tom istom meste, kde bývam, ale nejako sa to porieši, aby som necestovala každý druhý deň. Budem sa to snažiť nejako zosúladiť všetko.

4. 2. 2015 alebo Vytúžené voľno

Pred týždňom a pol som doskúškovala, všetko sa mi podarilo na prvý pokus, okrem jednej nepríjemnosti, ktorú som ale nakoniec tiež dokopala do úspešného konca. Hneď po poslednej skúške som sadla na vlak domov a o pár dní som sa už tešila z toho, že som doma ale hlavne toho, že som sa vyhla snehovým kalamitám a hlavne zasneženej Bratislave. Aj keď mám z toho trochu strach, keďže v Nedeľu cestujem nazad a čaká ma pravidelné dochádzanie na Kramáre do nemocnice a z predošlých rokoch viem, že trolejbusy to v zime nezvládajú práve najlepšie. No uvidíme, snáď nebudem musieť cestovať nejako extra skoro alebo extra čudnými spojmi len aby som sa tam dostala včas. Je to vo hviezdach ešte. 

Zatiaľ si užívam voľné dni doma a u priateľa a trochu si niekedy nadávam, ako málo sa venujem blogu. U mňa to je voľáko vždy tak, že keď mám najviac voľna, tak je tu toho najmenej. Neviem prečo, asi obyčajný zákon schválnosti, rozhodne z toho však nie som nijak nadšená. Na druhej strane si však radšej užijem voľné chvíle naplno ako sedieť za počítačom. Život sa má trochu aj žiť, nie len písať a čítať. V dobrom samozrejme. 

Okrem ležania v posteli som absolvovala svoj prvý pohovor do budúcej roboty a chvalabohu sa vydaril, takže po štátniciach nemusím s roztrasenými nohami vypisovať papier na úrade práce, ale rovno sa pôjdem hlásiť. Spočiatku som sa toho strašne bála, keďže mi samozrejme s prípravou pomáhal internet, ale koniec koncov nešla som na pohovor do žiadnej extra obrovskej obchodnej spoločnosti, len do nemocnice, takže to prebiehalo veľmi dobre, celkom v priateľskej atmosfére a v konečnom dôsledku a vlastne aj počas trvania pohovoru som z toho mala dobrý pocit. Aj keď to nie je síce bohvieaká predstava, predsa len ten prechod zo života študentského do toho pracovného bude pre mňa poriadny šok. Teší ma však, že mám miesto už takto dopredu a nemusím sa potom báť, čo so mnou vlastne bude.

V neposlednom rade tu strašne sneží, všetci sú hotoví, autá sa šmýkajú uprostred križovatiek a my sme sa dnes vybrali so švagrinou a jej dvoma detičkami na prechádzku a veru to tiež nebolo med lízať. Tlačiť kočík po zasneženom chodníku sa rovná menšej posilovni, tahať sánky a dávať pozor na dieťa zase vyžaduje neskutočnú obratnosť, keďže musíte dávať pozor na chodník, na dieťa a na to aby v konečnom dôsledku neskončilo na zemi a vy takisto pri tom neustálom otáčaní a kontrolovaní. Našťastie ja som len pomáhala kočík prenášať a sánky som ťahala prázdne, takže tie najťažšie úlohy sa mi vyhli. Nakoniec sme sa trochu pohrali s malým na ihrisku, čo som podľa svojho názoru zvládla na výbornú, keďže vzťah ja a deti (všeobecne) nie je vôbec chvályhodný a ja osobne veru nie som ich veľký fanúšik. Ale v konečnom dôsledku to nebolo také hrozné, vlastne sa z toho vykľulo celkom milé poobedie. 

Toľko z aktuálností môjho života, ešte sem časom dopíšem záznam z 24-hodinového maratónu a januárové zhrnutie. Bože ani sa mi nechce veriť, že už je jeden mesiac za nami. Strašne rýchlo to uteká.